Československí vojaci pôsobili počas druhej svetovej vojny na mnohých miestach: v Afrike, na východnom fronte alebo v Británii, kde sa preslávili najmä v radoch Kráľovského letectva. Okrem pilotov poskytli Briti techniku a výcvik aj pozemným silám, ktoré tvorili Československú samostatnú obrnenú brigádu.
Tá sa do ostrej akcie dostala 7. októbra 1944, keď prevzala obliehanie severofrancúzskeho prístavu Dunkerque, ktorý strážila až do konca vojny.
Velitelia brigády i jej vojaci sa síce usilovali o nasadenie do priamych bojov proti Nemcov a najradšej by sa podieľali na oslobodzovaní svojej vlasti, z praktických dôvodov im ale Briti zverili „iba“ stráženie obliehaného mesta.
Zhruba päťtisícová jednotka by totiž v prípade zapojenia do útokov proti nemeckým silám nebola schopná priebežne dopĺňať svoje straty. S takou situáciou malo britské velenie skúsenosť už z RAF, kde nakoniec museli v československých perutiach nahrádzať zostrelených Čechov a Slovákov domáci piloti.
Obliehanie posledného zachovaného prístavu na francúzskej strane kanála La Manche sa tak zdalo byť vhodnou úlohou pre jednotku, ktorá už niekoľko rokov márne čakala na príležitosť zapojiť sa do boja. Počas rýchleho postupu do vnútrozemia Francúzska po júnovej invázii spojenecké jednotky Dunkerque obišli a keď sa ho neskôr snažili Kanaďania dobyť, narazili na tvrdý odpor. Najvyššie spojenecké velenie napokon dospelo k názoru, že bude lepšie nemeckú posádku iba držať v izolácii od vnútrozemia.
Do Francúzska dorazili Čechoslováci koncom augusta 1944 a po šiestich týždňoch príprav prevzali obliehanie prístavu, ktorý do dejín druhej svetovej vojny vstúpil už v máji 1940. Vtedy ako miesto, odkiaľ sa podarilo pred nezadržateľne postupujúcim wehrmachtom na poslednú chvíľu evakuovať státisíce britských a francúzskych vojakov.
O štyri roky neskôr ale vyzerala situácia okolo Dunkerque úplne inak a obrancovia prístavu, ležiaceho v severnom cípe Francúzska, boli dobre pripravení.
Nemci naplno využili výhody, ktoré im poskytoval plochý terén, plný plavebných alebo zavlažovacích kanálov. Veľkú časť územia okolo prístavu zatopili a navyše vytvorili niekoľko pásiem pevnôstok a mínových polí. Čechoslováci, vycvičení v tankovom boji a rýchlom manévrovaní, sa tak museli prispôsobiť novému prostrediu.
Na druhej strane ale výzbroj Československej samostatnej obrnenej brigády do značnej miery zaručovala, že dvanásťtisícová nemecká posádka z Dunkerque nebude schopná ohroziť spojenecké tylo.
Vojaci pod vedením generála Aloisa Lišku si na nezvyklé prostredie, kde sa skôr než tanky dostávali k slovu motorové člny, rýchlo zvykli.
Už tri týždne po príchode k Dunkerque začali ofenzívu, ktorou 28. októbra 1944 oslávili 26. výročie vzniku ČSR. Pri dvoch útokoch padli dve stovky nemeckých vojakov a viac než 350 sa vzdalo, československé straty predstavovali 39 mŕtvych alebo nezvestných.
Ďalšia rozsiahla akcia o týždeň neskôr ale narazila na tvrdý nemecký odpor a obliehanie Dunkerqe sa následne zmenilo na pozičnú vojnu.
Obkľúčená posádka si totiž až do konca vojny zachovala vysokú morálku, aj pre fanatizmus veliteľa, admirála Friedricha Frisiusa, ktorý neváhal nechať popraviť vojakov ochotných sa vzdať. Nemci dokonca podnikli niekoľko vydarených protiútokov, na ktoré však nemenej úspešne reagovali československí vojaci, takže sa frontová línia až do mája 1945 hýbala oboma smermi.
Razantnejší útok spojencov až do nemeckej kapitulácie neprišiel, prioritou bolo zachovať čo najviac prístavného zariadenia bez poškodenia.
Československí vojaci, medzi ktorými nechýbali ani niekdajší príslušníci wehrmachtu zo Sudet, ktorí sa počas vojny vzdali, alebo zbehnutí protektorátni vojaci, tak strážili Dunkerque až do 9. mája 1945. Až vtedy Frisius kapituloval.
Počas sedemmesačného obliehania padlo 167 Čechoslovákov. Iba zlomku príslušníkov obrnenej brigády sa podarilo zúčastniť oslobodzovania vlasti. Presne 144 ich 23. apríla 1945 vyrazilo na východ, kde sa pridali k vojakom amerického generála Pattona a 1. mája sa objavili pri Chebe.