StoryEditor

Prežila som Mengeleho peklo, spomína Slovenka

09.05.2015, 00:00
84-ročná Eva Slonim, rodená Bratislavčanka, napísala o svojom utrpení z prenasledovanie Židov a teroru v Osvienčime knihu.

„Túžba po rodičoch, oslobodenie a sloboda,“ to napadne dnes 84-ročnej Eve Slonim pri pomyslení na to, že od konca druhej svetovej vojny uplynulo už 70 rokov. Rodená Bratislavčanka, ktorá na vlastnej koži prežila ukrutné prenasledovanie Židov, neľudské správanie v Osvienčime-Brzezinke, ale aj experimenty doktora Mengeleho a vrátila sa k svojej rodine, po rokoch o tom všetkom napísala knihu Dívaj sa na hviezdy, ktorá vyšla v týchto dňoch aj v slovenčine. Pri opätovnom spomínaní sme ju zastihli v Izraeli.



Spokojný život v Bratislave
„Hoci sme chodili do ortodoxnej školy, židovská komunita, ktorej sme boli súčasťou, bola moderná, kultivovaná, nie chasidská a nažívali sme si veľmi dobre,“ znie jedna z prvých viet, ktorými sa v knihe začína príbeh ešte malej školáčky Evy Weissovej. Bola druhým dieťaťom židovských rodičov Eugena a Margaréty, po prvorodenom synovi, a postupne sa im narodilo ešte osem dcér. Bývali vo veľkom dvojposchodovom bytovom dome oproti prezidentskému palácu. „Pamätám si to veľmi dobre – Palisády 60,“ spomína pre HN dnes. Jej otec spolu s bratom viedli obchod s textilom Bruder Weiss pod Michalskou bránou (na snímke). Patril k uznávaným biznismenom. Mladej Židovke nechýbalo nič, napriek tomu verila v lepší život v Palestíne a ako členka mládežníckeho spolku Bnej Akiva sa dokonca sama vybrala na imigračné oddelenie spolku a prihlásila sa na vysťahovanie do Palestíny. Jej rodičia, netušiac, že by ju tým uchránili od utrpenia, boli proti.

Skrývanie, skrývanie, skrývanie
Pekné časy sa však definitívne skončili okupáciou Nemcami v roku 1939. „V jednom týždni uväznili otecka a z mamičky sa stala celkom iná žena. V tom týždni sa mi skončilo detstvo. Raz a navždy som sa prestala dívať na svet nevinnými očami,“ opisuje v knihe. Jej mama napokon podplatila esesákov a otca prepustili. Nasledovali zlé časy. Aj keď sa Eva často pýtala, prečo neodišli skôr do zahraničia, časom pochopila. Jej otec si ctil svojich rodičov, ktorí by neprežili cestu do Palestíny, a tej zásade sa nechcel spreneveriť. Tak ostali, sťahovali sa z miesta na miesto, razie im hrozili vo dne – v noci, skrývali sa, Eva sa sama musela starať o chorých starých rodičov. Rodina však prežila. Patrila k tým šťastnejším.

Na začiatku roka 1944 sa však rozhodli, že sa rozdelia a pošlú všetkých – okrem Evy, lebo na prvý pohľad nevyzerala ako Židovka – do Maďarska. No onedlho Nemci obsadili už aj Maďarsko, a tak sa deti museli vrátiť. Čoskoro sa však znova rozdelili, aby prežili. Eva vtedy s ešte ani nie desaťročnou Martou sa mesiace ukrývali v Nitre, tváriac sa zo všetkých síl, že sú chudobné katolíčky. Svojmu osudu sa aj tak nevyhli, chytili ich nitrianski gardisti. „Zbohom, ty trinásťročná židula Eva Weissová. Garantujem ti, že už sa v živote neuvidíme,“ počula ako jedno z posledných slov na ceste do Serede, odkiaľ ich už len vlak premiestnil do tábora smrti v Poľsku.
 


Prečítajte si aj:
Čo viete o Hitlerovi a spol.? Veľký test o 2. svetovej vojne
Od Nemcov k Sovietom. Takto vojna zmenila Slovensko
Hitler Židov nenávidel. No jedného chránil nadovšetko
Slovenskí vojnoví zločinci. Tí, čo nám štát menili na peklo




Fotografia z filmu, ktorý nakrútili ruskí vojaci počas oslobodzovania Osvienčimu. Eva Slonim stojí uprostred s čiernymi vlasmi a so šatkou na hlave (piata sprava) a sestra Marta je napravo za ňou  Snímky: Ikar


Mengeleho peklo
Do Osvienčimu prišli sestry 3. novembra 1944 po niekoľkých mesiacoch odlúčenia od rodiny. „Na ten prvý deň nikdy nezabudnem, na dvore som si všimla šibenicu. Postavili nás rovno pred ňu. Vtom dvaja esesáci priviedli dievča približne v mojom veku, a keď jej utiahli slučku okolo krku, nevydržala som a nahlas sa rozvzlykala. A skoro pochopila, kde sú, že ich čaká smrť,“ spomína v knihe. Nebola už trinásťročnou Evou Weissovou, ani šestnásťročnou Ančou Wohlschlagerovu, za ktorú sa vydávala, bola už len číslo A27201. A čakal ich presun do detského baraku. „Tam už bol doktor Mengele, všimol si nás a považoval za dvojičky. Aj keď moja sestra bola mladšia, vyzerali sme veľmi podobne, pretože nie všetci dvojičky sú rovnaké,“ spomína pre HN dnes.

So sestrou boli oddelené. „Spýtala som sa sestry, čo sa stalo. Povedala mi, že jej vpichol nejaké injekcie a teraz má hrozné kŕče v bruchu. To isté čakalo mňa, aj keď som sa bránila,“ dodáva a spomína, že raz ráno prišla dozorkyňa a vyvolala jej číslo. „Mengele podišiel ku mne a pichol mi do žily ihlu. Krútila sa mi hlava. Nakoniec sa naplnili štyri fľaše mojou krvou, potom mi vytiahol ihlu zo žily a odišiel. Bola som zoslabnutá, krútila sa mi hlava, opakovalo sa to a nikdy som sa nedozvedela, čo v tých injekciách bolo,“ opisuje svoju skúsenosť s Mengeleho experimentmi. Rozumela všetkému, vedela, že pre Mengeleho je krv veľmi dôležitá, ale nechápala, prečo sa to deje.

Umierať a týrať ľudí videla mnohokrát. „Boli sme svedkami toho, ako tam nechali vykrvácať novonarodené dvojičky, ich krv transfúziou dostalo mladé, zdravé dievča, ktoré čoskoro otehotnelo. Iná žena porodila potichu dieťa, odstrihla si pupočnú šnúru a radšej ušla. Keď Mengele našiel dieťa, pichol mu smrtiacu injekciu a hodil ho do kúta. Videli som tiež, ako sa chlapcovi, krátko po operácii, otvorila jazva a obsah brucha sa mu vylial na zem,“ opisuje. Mala vtedy trinásť rokov.


Po vojne v Bratislave - hore zľava mamička, Eva Slonim a Noemi. Pred nimi je Ruženka, Renáta, Hana a Rút. 


Odchod za slobodou
V Osvienčime boli nakoniec tri mesiace. 23. januára 1945 stála zoslabnutá týfusom, dyzentériou a tuberkulózou v rade a počula už len: „Ideš.“ Preč z tábora. V ústrety slobode. „História sa písala rovno pred našimi očami. Rusi v bielych maskovacích uniformách bojovali s esesákmi muž proti mužovi. Všade navôkol nás sa strieľalo a vybuchovali granáty. Netrvalo to dlho. Rusi premohli esesákov, ktorí boli v menšine. Tí zdvihli ruky a vzdali sa,“ opisuje v knihe. Chvíľu sa zotavovali v nemocnici. „Chceli nás však zobrať do Ruska, tak sme ušli. Ruskí vojaci nám pomáhali aj neskôr, tiež milí Poliaci, ktorí nám dali mlieko a chlieb a nechali nás prespať,“ opisuje ich niekoľkotýždňovú cestu domov.

Dlho žili s vedomím, že ich rodičia sú mŕtvi, ale po oslobodení Bratislavy už len nasadli na vlak domov. V júni 1945 sa znova ocitli na vlakovej stanici v Bratislave, kde ich pred viac ako rokom otec posadil na vlak do Nitry s tým, že je to možno ich posledné zbohom. „Keď nás potom zbadala mama, bola taká šokovaná, že nebola schopná nič urobiť. Myslela som si, že vyzerám tak strašne, ale potom k nám podišla a dlho nás objímala. Keďže som však bola chorá, musela som sa ísť ďalej liečiť,“ spomína dnes stále čulá pani. Pre ňu aj pre rodinu bolo však veľmi ťažké sa s tým zmieriť, preto sa rozhodli odísť nie do Izraela, ale ešte ďalej – do Austrálie, kde žije dodnes.


So svojím manželom Benjaminom pri oslave 70. narodenín.


Sľub splnený
Rodičia zomreli po rokoch prežitých v Austrálii a dovtedy nepočuli o tom, čo sa jej stalo, ani jedno slovo. Nezniesla pomyslenie, že by im vyrozprávala, ako veľmi trpela. „Po čase som si však uvedomila, že mlčaním nič nevyriešim, skôr naopak, iba všetko zhorším. Uvedomila som si, že niečo v nás sa zlomilo a nenapraví sa to, ani keby sme o tom prehovorili. Cítim, že mojou posvätnou povinnosťou je byť ostražitou, hlásať toleranciu, obnovovať, uchovávať a pripomínať pamiatku jeden a pol milióna detí, ktoré zmizli bez stopy a nemajú ani hrob, ani náhrobný kameň. Ťažké je to pre mňa každý deň.“ Na Slovensku bola trikrát, aby ukázala deťom, kde žili, stále trocha hovorí po slovensky.

Keď ju pred rokmi viezli zo Serede do Osvienčinu, videla vo vlaku umrieť dieťa v náručí inej ženy, uzavrela s Bohom dohodu: „Ak prežijem, modlila som sa, porodím veľa židovských detí.“ A tak sa aj stalo, spolu so svojím mužom, ktorého si vzala v Austrálii ako 21-ročná, vychovali päť detí a dnes majú 24 vnúčat. Lekári jej však nedovolili, aby ich dojčila.


...do Osvienčimu sa vrátila aj po 70. rokoch.

01 - Modified: 2007-05-27 22:00:00 - Feat.: 0 - Title: Riziko štrajku stále zostáva
01 - Modified: 2022-08-08 13:04:09 - Feat.: - Title: Slováci vytvorili hru z obdobia 2. svetovej vojny. Budeš v nej loviť nacistov a spoznáš menej známu históriu 02 - Modified: 2022-06-10 14:20:07 - Feat.: - Title: Lidice chceli nacisti vymazať z máp i z pamäte ľudí, docielili však pravý opak 03 - Modified: 2022-06-08 14:14:56 - Feat.: - Title: „Je veľa Hitlera vo Wagnerovi.“ Rovnako ako kedysi nemecká kultúra, aj ruská sa teraz ocitla v kliatbe 04 - Modified: 2022-06-03 07:10:00 - Feat.: - Title: Japonci chceli pri Midway Američanov zaskočiť, netušili, že tí poznajú ich plán 05 - Modified: 2022-06-10 08:46:22 - Feat.: - Title: Zoči-voči beštii: Gabčíkovi pri útoku na Heydricha zlyhala zbraň, do dejín sa však zapísal ako víťaz
menuLevel = 2, menuRoute = history/2-svetova-vojna, menuAlias = 2-svetova-vojna, menuRouteLevel0 = history, homepage = false
12. august 2022 14:46