Ako sa žilo bežným ľuďom na Slovensku počas 2. svetovej vojny? Prečítajte si v pokračovaní seriálu HN k 70. výročiu skončenia tohto konfliktu.
Na práčku zabudnite
Okrem počítača či mikrovlnnej rúry a, samozrejme, televízoru, sa vybavenie domácností počas vojny a dnes až tak veľmi nelíšilo. Jednoznačný rozdiel bol však v počtoch. Najpoužívanejším elektrospotrebičom bola žehlička, v roku 1939 sa ich na Slovensku používalo asi 38 000. No množstvá chladničiek, práčok či bojlerov sa pohybovali v stovkách kusov, vysávať mohli v rovnakom čase v 3 750 domácnostiach. Príčinou boli najmä ich vysoké ceny. Z rovnakého dôvodu neboli samozrejmosťou umývačky riadu, sušiče vlasov, hriankovače či holiace strojčeky. Kúpiť sa však dalo aj umelé horské slnko či elektrická poduška. Široká ponuka narážala na nízku kúpyschopnosť ľudí najmä na vidieku, kde sa často ešte oralo dreveným pluhom neraz s ľudským záprahom. Aj gazdinky sa museli zaobísť bez väčšiny pomocníkov, ktoré sú dnes bežnou súčasťou domácnosti. Za všetko hovorí počet takzvaných úplne elektrifikovaných kuchýň – teda takých, ktoré mali elektrickú rúru, platničku, chladničku a kuchynský robot. Na začiatku vojny ich bolo len sedemdesiatpäť.
Prečítajte si aj
o tom, ako fungovalo počas vojny zásobovanie a dokedy si Slováci mohli dovoliť rezne.
A tiež mzdy a ceny potravín v číslach.
Si murár? Tak ti stačí bicykel
Veľký skok počas vojny zaznamenali na Slovensku cestovanie a doprava. Čísla ako 103 km nových železničných tratí a 280 km nových ciest postavených za päť rokov (do 1943) vzbudzujú obdiv aj dnes. Rozvoja sa dočkali najmä autobusy, ktoré sprístupnili aj miesta, kam vlak nejazdil. Od začiatku vojny sa objem prepravy zvýšil o úctyhodných 360 percent. V Bratislave pribudli trolejbusy a veľký rozmach zaznamenali aj autá. I keď, s tými to bolo predsa len trošku zložitejšie. Okrem toho, že na začiatku vojny sme ich mali osemkrát menej ako u susedov (4 050 v roku 1940) v protektoráte, pre bežného človeka sa postupne stali nedostupnými. Od marca 1940 totiž každý majiteľ auta alebo motorky musel požiadať o povolenie na jazdu. Doň musel napísať, na čo ho vlastne použije. Až na základe neho mohol dostať poukážky na palivo, aj to maximálne dva litre benzínu či nafty denne. Najviac povolení dostávali štátni zamestnanci, naopak, ak ste boli robotník, murár či maliar, pravdepodobne vás odmietli s odôvodnením, že do práce to predsa zvládnete aj na bicykli. A na čom sa jazdilo najčastejšie? Na „pragovkách“ Piccolo a Baby či Tatre 57. Z motocyklov to boli Jawa 175 a Zbrojovka.
Praga Piccolo bola jedným z najpoužívanejších áut na Slovensku počas 2. svetovej vojny.
Samostatnou kapitolou bolo cestovanie do zahraničia. Bezvízový styk sa veľmi rýchlo okliešťoval rôznymi nariadeniami. Ak ste neboli Žid (tí museli pasy odovzdať v septembri 1940), do roku 1942 ste mohli víza do väčšiny krajín získať relatívne jednoducho, najmä ak ste pôsobili v štátnej správe. Potom ste už aj s diplomatickým pasom potrebovali rôzne povolenia. Inak táto oblasť bola dosť neprehľadná, lebo existovalo päť typov pasu a vydávať ich mohli rôzne úrady. Počas celej vojny však pomerne bez problémov fungoval malý pohraničný styk.
Športu zdar! A kultúre pokoj
Voľný čas trávili Slováci rôznym spôsobom. Už pred vojnou sa fenoménom stal šport, ktorý však jej príchodom utrpel. Odchodom Čechov či Maďarov sa oslabili mnohé družstvá (či už medzi hráčmi, alebo trénermi), ujmu utrpeli aj popretŕhané ligy. Nehovoriac o strate viacerých športovísk. Tak napríklad pričlenením dnešnej Petržalky k Nemeckej ríši prišla Bratislava o futbalový štadión či populárne prírodné kúpalisko Lido na brehu Dunaja. Športu neprospelo ani to, že telovýchovné spolky (z ktorých mnohé predtým zastrešoval československý Sokol) prešli do pôsobnosti Hlinkovej gardy, čím sa značne sprofanovali. Aj ostatné spolky – či už kultúrne, alebo umelecké – spadali do pôsobnosti režimu. Samozrejme, členstvo v nich, ako aj návšteva divadla, kina či knižnice sa veľmi rýchlo stali absolútne nedostupnými pre židovských obyvateľov.
Slovenská „reprezentácia“ v roku 1940. Prvý medzištátny zápas sme rok predtým vyhrali nad Nemeckom 2:0.
V oblasti kultúry však počas vojny Slovensko zažilo relatívny rozmach. Plne sa slovakizovalo Slovenské národné divadlo, čo sa týka hereckého obsadenia, ako aj repertoáru. Silná vlna autorov prišla aj v oblasti maľby a literatúry (do roku 1944 vyšlo u nás 3 927 kníh). Samozrejme, ani tu sa mnohé diela nevyhli poplatnosti dobe.
Ak ste chceli v tom čase skočiť do kina, na výber ste mali postupne „až“ 252 stálych a 5 putovných. V drvivej väčšine obcí však kino chýbalo. Pripraviť sa bolo treba na propagandistický filmový týždenník Nástup pred každým premietaním. Čo sa týkalo filmov, dominovali nemecké či talianske, ale pri troche šťastia sa dala vidieť aj americká alebo česká komédia. No len ak prešla cenzúrou. Zahraničné filmy sa premietali so slovenskými titulkami.
Zdroj: Číselné údaje spracované podľa zborníka Život v Slovenskej republike. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IX.