Boli to voľby, ktoré mali rozhodnúť o charaktere politického systému na Slovensku. Mali dať odpoveď na otázku, či sa bude naďalej vyvíjať ako krajina so silnými prvkami politického autoritarizmu, alebo nastúpi definitívne na cestu štandardnej parlamentnej demokracie.
Predchádzalo im štvorročné obdobie koaličnej vlády Hnutia za demokratické Slovensko, Slovenskej národnej strany a Združenia robotníkov Slovenska, počas ktorého sa nám do nedohľadna vzďaľoval vstup do Európskej únie a NATO, zo Západu sme dostávali demarše a rating krajiny klesal.
Prekvitala naopak divoká privatizácia, rástla nezamestnanosť, dochádzalo k zneužívaniu tajnej služby a dokonca k prieniku medzi najvyššou politikou a organizovaným zločinom.
„Na mape Európy je momentálne jedna čierna diera, ktorá sa volá Slovensko,“ komentovala vtedy štýl politiky premiéra Mečiara americká ministerka zahraničia Madeleine Albrightová.
Voľby, naplánované na 25. a 26. septembra 1998 to mohli zmeniť. Hoci sa o hlasy voličov uchádzalo 17 strán, hnutí a koalícií, išlo v prvom rade o súboj medzi Hnutím za demokratické Slovensko a Slovenskou demokratickou koalíciou. Tú kvôli účelovej zmene volebného zákona vtedajšou vládnou koalíciou vytvorilo päť opozičných strán – Demokratická únia, Kresťanskodemokratické hnutie, Demokratická strana, Sociálnodemokratická strana Slovenska a Strana zelených.
Kampaň bola nielen tvrdá a mimoriadne emotívna, ale miestami až bizarná. Najviac peňazí do nej investovalo HZDS. Jeho vlajku vyniesli horolezci na vrchol Mount Everestu, predstavitelia hnutia naspievali pieseň Vivat Slovakia a nominačný snem na trnavskom futbalovom štadióne, kde takmer 20-tisíc členov a priaznivcov HZDS freneticky aplaudovalo predsedovi a kandidátom, bol niekoľkohodinovou výpravnou zábavnou šou.
Vladimírovi Mečiarovi, ktorý v rámci kampane otváral jeden diaľničný úsek za druhým, sekundovali hviezdy ako topmodelka Claudia Schiffer, herci Gérard Depardieu, Claudia Cardinale, Ornella Muti či Claude Brasseur. Akurát Jean-Paul Belmondo neprišiel, namiesto neho prišiel podporiť Mečiara jeho syn. Väčším trapasom ale bolo, keď sa ukázalo, že „Krajina tvojho srdca“ ako znel nápis pri fotografii na bilbordoch hnutia, nie je slovenská podtatranská príroda, ale ide o fotomontáž švajčiarskych Álp.
Líder Slovenskej demokratickej koalície Mikuláš Dzurinda so svojou suitou zase brázdil Slovensko na bicykli a sľuboval, že keď bude vládnuť, dočkajú sa Slováci dvojnásobných platov. Na mítingoch ho podporovali nielen známi herci a zabávači, ale aj mimovládne organizácie, ktoré vyzývali ľudí, aby išli voliť.
K urnám ich napokon prišlo viac než 84 percent a keď 26. septembra 1998 Ústredná volebná komisia zverejnila oficiálne výsledky, mnohí zostali v rozpakoch. Najviac hlasov, 27 percent, a 43 mandátov v parlamente získalo HZDS, druhá skončila SDK s 26,33 percentami a 42 mandátmi. Do Národnej rady sa dostali aj Strana demokratickej ľavice, Strana maďarskej koalície, Slovenská národná strana a Strana občianskeho porozumenia.
Zložiť novú vládu sa už nepokúsil Mečiar, ale predseda dozornej rady VSŽ a novozvolený poslanec za HZDS Ján Smerek, ktorý na to dostal poverenie od dosluhujúceho predsedu parlamentu Ivana Gašparoviča. Nepodarilo sa mu to, a tak na scénu nastúpil Mikuláš Dzurinda. Koaličné rozhovory so šéfom SDĽ Jozefom Migašom, Bélom Bugárom zo SMK a predsedom SOP Rudolfom Schusterom trvali viac než mesiac. Po sérii rokovacích maratónov napokon 28. októbra v bratislavskom Primaciálnom paláci podpísali koaličnú zmluvu.
„Nemôžem vás zastupovať v situácii, v ktorej ste mi zobrali všetko,“ povedal Vladimír Mečiar divákom v relácii Slovenskej televízie Ako ďalej, pán predseda vlády? na rozlúčku. Pesnička S Pánom Bohom idem od vás…, ktorú na záver zaspieval, a ľútostivé zamávanie do kamery, dalo symbolickú a zároveň tragikomickú bodku za jeho osemročným vládnutím.