Stavby v tvare kvádra, ploché strechy, fasády bez jediného ornamentu, oceľ a mnoho skla. Prvé budovy v duchu funkcionalizmu boli pre pospolitý ľud šokom. Akoby zrazu vstúpili do nového sveta, ktorý s tým predvojnovým nemal nič spoločné. A sčasti to bol aj zámer.
„Funkcionalizmus predstavoval aj určité vymedzenie sa voči Rakúsko-Uhorsku, ktoré bolo spojené s veľkolepými historickými stavbami v štýle rakúskeho baroka či maďarskej secesie. S ním zrazu prišlo čosi, čo bolo akoby autenticky československé. Svojimi výrazovými prostriedkami akoby dával verejnosti najavo: toto je naša nová československá kultúra,“ vysvetľuje pre HN teoretička a historička architektúry Henrieta Moravčíková z Ústavu stavebníctva a architektúry SAV.
Sloh, postavený na zásadách „pravdivosti, hygieny a geometrie“, veľmi rýchlo prijala nielen verejnosť, ale aj vládna moc. Vďaka jej požehnaniu sa Československo dostalo na špičku svetového rebríčka: nikde inde sa v pomere k ploche krajiny nepostavilo toľko funkcionalistických stavieb.
Podľa Moravčíkovej spoločnosť revolúciu v architektúre jednoducho potrebovala: „Kým ženské vlasy a sukne sa radikálne skracovali, domy sa radikálne zjednodušovali. V Československu tento proces vnímali o to pozitívnejšie, že v ňom videli predzvesť lepších čias. Akoby tú lepšiu budúcnosť v novom štáte garantovala aj architektúra.“
A skutočne to tak do veľkej miery aj bolo, keďže základným cieľom medzivojnovej architektúry bolo zlepšiť kvalitu bývania pre masy. Práve preto vo funkcionalistickom slohu vznikali najmä bytové domy. Ale tiež sanatóriá, verejné stavby či vily.