Hovorené slovo na plátne znamenalo revolúciu v dovtedajšom svete nemých filmov s hudobným sprievodom. Zvukový film však znamenal koniec kariéry pre niektorých hercov s „nepekným“ hlasom. Pekne to filmovo spracovali Gene Kelly a Stanley Donen v legendárnom muzikáli Spievanie v daždi.
Za prvý zvukový film v histórii je považovaná hollywoodska snímka Jazzový spevák. Premiéru mal pred 90 rokmi, 6. októbra 1927.
Prvé slová, ktoré zazneli z filmového plátna, predniesol v tomto filme režiséra Alana Croslanda spevák Al Jolson. Nebolo ich veľa a inak, v duchu názvu snímky, predovšetkým spieval. Bol to teda zároveň prvý filmový muzikál.
Film, natočený na základe rovnomennej divadelnej hry z roku 1925, je príbehom o životných osudoch chudobného židovského speváka, ktorý se nakoniec dopracoval k zaslúženej sláve.
V niekoľkých jeho scénach je možné zároveň vidieť synchronizovaný zvuk s obrazom, nemú kameru i obrazové titulky. Snímka sa tak nachádza na križovatke technológií a filmárskych štýlov, väčšinovo je ešte nemá, s medzititulkami a orchestrálnou hudbou.
Napriek tomu si produkčné štúdio filmu, Warner Bros., za Jazzového speváka odnieslo prvého špeciálneho Oscara v histórii - za priekopnícky počin v podobe prvých zvukových stôp.
Prvý úplne ozvučeným filmom boli až Svetlá New Yorku (Lights od New York), natočené v roku 1928. Ale zvuková éra sa rodila ťažko, znamenala totiž radikálnu zmenu v dovtedajších postupoch.
Nemý film bol závislý na zvukovom sprievode malého orchestra, pianistu či dokonca obyčajného gramofónu. A bol tiež zavedeným biznisom, mal svoje hviezdy aj fungujúcu distribučnú sieť po celom svete. V cudzine stačilo film doplniť mezititulkami v správnej reči a všetko fungovalo, ako malo.
Vybavenie pre zvuk bolo finančne náročné, ozvučiť sa museli štúdiá aj kiná a výdavky na nakrúcanie zvukových filmov boli podstatne vyššie, než v nemej ére. Rovnako náklady na ich výrobu boli prakticky dvojnásobné v porovnaní s filmami nemými.
Niektoré dovtedajšie hviezdy filmového plátna sa s nástupom hovoreného slova nikdy nevyrovnali a postupne upadli do zabudnutia. Najvýraznejším z nich bol John Gilbert, kedysi partner Joan Crawfordovej či slávnej Grety Garbo. Keď ale obecenstvo prvýkrát začulo jeho vysoký hlas, prepuklo do búrlivého smiechu, a Gilbert skončil.
V prechodnej fáze veľa štúdií produkovalo nemé i zvukové verzie svojich filmov súčasne, ako to bolo napríklad pri filmovej adaptácii románu Ericha Mariu Remarqua Na západe nič nové z roku 1930.
Napriek všetkým detským chorobám však zvukový film postupne ovládol kiná po celom svete. Kým v roku 1928 bolo v USA iba 500 zvukových kín a asi 20-tisíc nemých, začiatkom roku 1929 už bolo zvukových 1 300 a o pol roka narástol ich počet na 5 600.