Narodil sa ako Syn nebies, ale keď 17. októbra 1967 Pchu I, bývalý absolútny vládca Ríše stredu zomieral, bol už z neho komunizmom „prevychovaný“ záhradník a archivár. Bol posledným cisárom mandžuskej dynastie Čching, ktorá vládla 267 rokov, a posledným panovníkom dvetisíc rokov trvajúcej cisárskej vlády v Číne.
Na trón nastúpil ako ani nie trojročný a „vládol“ tri roky s pomocou regenta. Sinchajská revolúcia ale nastolila v roku 1912 republiku a Pchu I bol 12. februára zosadený.
Pred niekoľkými rokmi čínski historici odhalili, ako to vlastne v roku 1912 s pádom posledného čínskeho monarchu bolo. Už predtým sa vedelo, že abdikačné listiny za neho podpísala Lung-jü, jeho adoptívna matka, aké pohnútky ju k tomu viedli, nebolo známe. Historik Ťia Jing-chua po desiatkach rokov bádania zistil, že za tým bol jej osobný prospech.
Lung-jü bola vraj iba bábkou v rukách vtedajšieho vysoko postaveného úradníka a neskoršieho ministerského predsedu Jüana Š-kchaja. A práve on mal byť tým, kto stál za koncom vlády mladého cisára. Za to, že Lung-jü podpíše v jeho mene abdikáciu, jej ponúkol viac než 900 kilogramov striebra. Podplatil nielen ju, ale aj jej najbližšieho eunucha Siao Te-čenga a princa I-kchuanga, ktorý bol v tom čase jedným z najmocnejších mužov v krajine.
Dôkazom ich korupcie má byť aj dobová správa denníka The Times, podľa ktorej princovi v tom čase prišli na jeho bankové účty v Hongkongu a Šanghaji sumy, ktorých výška sa dohromady blížila dnešnej miliarde libier. Podobnú čiastku dostal aj Siao.
Pchu I sa ale na čínsky trón predsa len ešte vrátil. V júli 1917 generál Čang Sün obsadil so svojím vojskom Peking a pokúsil sa obnoviť monarchiu. Znovuzískaný cisársky titul si ale Pchu I užíval iba dvanásť dní. Pokus jeho stúpencov o návrat starých poriadkov stroskotal a on bol druhýkrát prinútený abdikovať. Mohol ale zostať žiť v Zakázanom meste a dostával rentu.
Chcel študovať v zahraničí a snažil sa ujsť zo Zakázaného mesta. Podarilo sa mu to v roku 1924, ale udalosti sa zbehli inak, než si predstavoval. Usadil sa v meste Tchien-ťin, ležiacom 130 kilometrov juhovýchodne od Pekingu, ktoré patrilo do oblasti okupovanej Japonskom. Na obnovenie monarchie a znovuzískanie čínskeho trónu musel zabudnúť, Japonci s ním mali iné plány.
Chceli, aby im po ich invázii do Mandžuska v roku 1932 pomohol s vytvorením tamojšej bábkovej vlády, a tak z neho urobili formálnu hlavu štátu a neskôr cisára štátu Mandžukuo. Tým bol až do porážky Japonska v roku 1945. Zajala ho sovietska armáda, odviezli ho na Sibír a neskôr ho premiestnili do Chabarovska. Sovieti mu fakticky zachránili život. Žiadostiam Čínskej republiky o jeho vydanie totiž nevyhoveli. Pchu I vedel, že je doma ako vojnový zločinec obžalovaný z vlastizrady, i to, že generál Čankajšek sa verejne vyjadril, že by ho chcel osobne zastreliť.
Do Číny ho napokon Moskva vydala v roku 1950, po tom, ako sa vlády v krajine chopili komunisti vedení Mao Ce-tungom. A ten sa na posledného čínskeho cisára pozeral inak, než Čankajšek. Nechcel ho zabiť, v jeho očiach bol síce symbolom všetkého starého, čo bolo v čínskej spoločnosti zlé, veril však, že ak sa mu z neho podarí urobiť komunistu, o to väčšia by bola jeho sláva.
A tak sa Pchu I podrobil prevýchove. V komunistickom väzení a pracovnom tábore strávil deväť rokov. Po prepustení pracoval najprv v Pekingu ako zametač ulíc. Traduje sa, že hneď prvý deň v tejto práci sa stratil a okoloidúcich sa pýtal na cestu domov, pričom sa im predstavoval ako Pchu I, posledný cisár dynastie Čching, takže sa naňho niektorí pozerali ako na blázna. Neskôr nastúpil ako záhradník do pekinskej botanickej záhrady a v šesťdesiatych rokoch ešte istý čas pracoval ako archivár na univerzite s mesačným platom 100 jüanov, čo boli v tom čase asi štyri doláre.
V polovici šesťdesiatych rokov vydal Pchu I autobiografiu a čínsky režim ho často využíval na propagandu, v rámci ktorej bývalý monarcha verejne vystupoval a chválil život v krajine, na čele ktorej stojí komunistická strana. Posledný čínsky cisár napokon zomrel ako 61-ročný na rakovinu obličiek.