U susedov jeho vznik slávia ako štátny sviatok, my sa k nemu priznávame tak trochu pomedzi zuby. Prvá Československá republika je dodnes zdrojom mnohých romantických predstáv, ale aj skreslených informácií. Aké postavenie v nej vlastnej mali Slováci a bola skutočne ekonomickým tigrom Európy? Historik Roman Holec je špecialista na toto obdobie a prezradil aj to, ako bola vtedy prepojená politika a podnikatelia.
Niektorí autori tvrdia, že vznik prvej Československej republiky bol v podstate malý zázrak. Súhlasíte?
Súhlasím, je to v podstate rozprávkový príbeh, keď si uvedomíte, v akom stave česká aj slovenská spoločnosť vstupovali do prvej svetovej vojny. Nikde nebolo napísané, kto vyhrá, takže staviť na víťazstvo Dohody (vojensko-politický blok štátov, ktoré pôvodne tvorili Francúzsko, Rusko a Veľká Británia a ktoré spoločne bojovali proti Ústredným mocnostiam, poznámka redakcie) ako defacto protivníka Rakúsko-Uhorska bolo veľmi odvážne. Navyše aj keby bola garancia víťazstva Dohody, nikde nebolo napísané, že sa bude meniť mapa Európy, mier sa dal vyrokovať všelijako. Navyše nikto nepredpokladal, že vojna bude taká dlhá a drastická. Keď Masaryk prišiel s myšlienkou nezávislých Čiech, bralo sa to len ako jeden z mnohých projektov, ktorý sa odložil ad acta. To len postupne, ako sa vojna zažierala do Európy, sa nádej na rozpad monarchie akoby zvyšovala. Stále to však bolo vzdialené.
Kedy sa teda začali črtať reálnejšie kontúry?
Český odboj ešte v januári 1917 prišiel s veľmi lojálnym vystúpením, koncom roka 1916 sa česká delegácia zúčastnila korunovácie nového panovníka (Karol I. nastúpil na trón po smrti cisára Františka Jozefa, poznámka redakcie), čím vyjadrila súhlas aj s rakúsko-uhorským dualizmom, čo bola kľúčová požiadavka, aby sa česko-slovenská otázka nemohla riešiť. Takže celé to začalo až 30. mája 1917, keď si česká politická elita v štátoprávnom vyhlásení pri otvorení ríšskeho snemu veľmi zaobalene žiadala spojenie s bratmi v Uhorsku, teda so Slovákmi, a akoby rezignovala na české historické právo, čo bol obrovský krok, pretože obe spoločnosti - česká i slovenská - mali navzájom nekompatibilný politický program. Česi stáli na báze historického práva a Slováci nikdy nepatrili pod svätováclavskú korunu. Keďže sa Slováci nemohli brániť historickým, oháňali sa prirodzeným právom národov na sebaurčenie, čo bolo podstatne modernejšie. Pre Slovákov to bola z núdze cnosť. Došlo k tomu, že Česi sa priklonili k prirodzenému právu a v tejto rovine už mohlo k nejakým „vohľadom“ prísť. Avšak cesta k spoločnému štátu bola stále strašne dlhá.
Prečo?
Slovenská politická elita dozrievala k československému riešeniu oveľa pomalšie. Druhý krok musel urobiť zahraničný odboj, ktorý musel Dohodu presvedčiť, že stredná Európa, dovtedy geopoliticky zaplnená jedným veľkým štátom, bude atomizovaná na množstvo malých štátikov. To bolo dlho nepredstaviteľné. A tretí faktor – československí vojaci bojovali na západnom, južnom i východnom fronte. Veľmi dôležitú úlohu zohrali predovšetkým légie v Rusku na konci vojny, lebo Československo, hoci ešte de iure a ani de facto neexistovalo, ako jediné zo svetových štátov disponovalo v Rusku armádou. A to bola obrovská devíza.
Dá sa teda povedať, že vojna tomu celému výrazne pomohla?
Samozrejme, vojna bola dôležitým geopolitickým faktorom, ktorý zmenil všetko, aj myslenie, men...
Zostáva vám 85% na dočítanie.