„Odsúďte ma na smrť. A nech je to skoro!“ vyhlásil pred súdom. Zlodej, násilník, policajný informátor a predovšetkým vrah najmenej 24 mladých mužov. Na začiatku 20. rokov minulého storočia dostal v Nemecku Fritz Haarmann prezývky Upír alebo Mäsiar z Hannoveru. Telá svojich obetí pred odhodením do rieky rozsekal na kusy.
Polícia nález podcenila
Dve deti sa hrali na brehu hannoverskej rieky Leine. Vtom si všimli čosi zvláštne. Kúsok od nich ležalo niečo biele. Bola to lebka. Ľudská.
Bol 17. máj 1924, keď svoj nález deti ohlásili na políciu. Tá mu sprvu nevenovala veľkú pozornosť. Odborníci určili, že lebka patrila 18- až 20-ročnému mužovi a boli na nej stopy po ostrom reznom nástroji. Napriek tomu si detektívi mysleli, že asi o nič nejde. Študenti medicíny si z nás robia žarty alebo lebku do rieky odhodili vykrádači hrobov, hovorili si.
Lenže o 12 dní volali políciu k Leine znova. Opäť sa našla lebka, tentoraz pri mlyne, neďaleko miesta prvého nálezu. Aj tá patrila mužovi vo veku 18 až 20 rokov. O niekoľko ďalších dní neskôr školáci objavili pri rieke vrece s rôznymi ľudskými kosťami. Toto už polícia nemohla ignorovať. Prešlo niekoľko ďalších dní a objavili sa dve ďalšie lebky. Jedna patrila ani nie 20-ročnému mladíkovi, druhá asi 11- až 13-ročnému chlapcovi.
Keď sa o nálezoch dozvedela verejnosť, rýchlo si ľudia uvedomili, že už asi rok sa šíria zvesti o tom, že sa v Hannoveri strácajú chlapci a mladí muži. Miestne noviny spočítali, že len v roku 1923 v meste zmizlo viac než 600 mladíkov. A tak sa 8. júna 1924 niekoľko stoviek obyvateľov mesta vydalo k brehom rieky Leine a prehľadalo ich. Našli veľa ľudských kostí, ktoré odovzdali polícii.
Darilo sa mu odpútavať pozornosť
Detektívi potom už konali rýchlo. Nechali prehľadať sieťami dno rieky v centrálnej časti Hannoveru. To, čo našli, ich šokovalo. V rieke objavili viac než 500 kostí a častí tiel, ktoré patrili 22 rôznym ľuďom. Niektoré boli vodou dôkladne obmyté, iné naznačovali, že v rieke neboli veľmi dlho.
Časti tiel boli odrezané nožom a opäť išlo o -násťročných chlapcov, či mužov, ktorí mali málo cez dvadsať. Vyšetrovatelia zakrátko upreli pozornosť na 44-ročného homosexuála (v tom čase to bolo vo Weimarskej republike trestné), zlodeja a muža, ktorý už v minulosti napádal chlapcov – Fritza Haarmanna.
Hoci o jeho úchylkách polícia vedela, pracoval pre ňu Haarmann ako informátor. Chudobná republika pár rokov po svetovej vojne bola plná kriminálnikov a Haarmann ich udával. Spokojná bola polícia i on, zlodej tým odpútaval pozornosť od seba.
Kto vlastne bol Fritz Haarmann a kde sa vzal? Hannoverský rodák bol zvláštny odmalička. Mamičkin maznáčik, najmladší zo šiestich detí, nemal svojho impulzívneho otca v láske. Fritz si nenašiel takmer žiadnych kamarátov, ich hry ho totiž nelákali. Radšej si požičal bábiky od sestier a hral sa s nimi, sám oblečený v dievčenských šatách. Obľúbil si aj šitie a varenie.
V škole ho označili za rozmaznaného rojka, ktorý učivu nevenuje pozornosť. Dvakrát prepadol, ale s najhorším zážitkom sa stretol ako osemročný – v roku 1887 – keď ho sexuálne napadol jeden z učiteľov. Haarmann detaily činu nikdy neprezradil.
V roku 1895 vtedy pätnásťročný Fritz nastúpil na vojenskú akadémiu. V armáde sa mu páčilo, lenže po piatich mesiacoch sa uňho začali prejavovať opakované náhle kolapsy – strácal vedomie. Lekári ich určili ako podobné epilepsii a jeho sľubne sa vyvíjajúca vojenská kariéra sa vzápätí skončila.
Lákal chlapcov do pivníc
Haarmann sa krátko na to dostal prvý raz do konfliktu so zákonom. Šestnásťročný homosexuál začal lákať iných mladých chlapcov do pivníc a tam ich sexuálne napádal. V júli 1896 ho chytila polícia a on namiesto vo väzení skončil v psychiatrickej liečebni. S pomocou matky sa mu odtiaľ podarilo začiatkom roka 1898 ujsť do Švajčiarska.
V Zürichu zostal necelý rok a pol, ale ťahalo ho to domov. V októbri 1900 Haarmanna znovu povolali do armády. Rok tam strávil s povesťou príkladného vojaka a skvelého strelca. Toto obdobie neskôr nazval najšťastnejším v živote. Lenže v októbri 1901 skolaboval na cvičisku, vrátili sa mu zdravotné problémy. Po štvormesačnom pobyte v nemocnici ho z armády prepustili s doživotnou vojenskou penziou, pretože podľa lekárov nebol schopný slúžiť ani normálne pracovať.
Po návrate sa zasnúbil s miestnym dievčaťom a pracoval v otcovej firme. Idylka sa skončila v roku 1904 rozchodom s priateľkou a sporom s otcom. Odvtedy, až do zatknutia v roku 1924, boli Haarmanovou náplňou života najmä drobné krádeže a podvody, ktorých sa dopúšťal aj v zamestnaniach, keď príležitostne pracoval. Väčšinu času medzi rokmi 1905 až 1912 ale trávil vo väzeniach.
S koncom vojny začal „pracovať“ pre políciu. A aj vraždiť. Všetkých jeho známych 24 obetí boli muži vo veku 10 až 22 rokov. Lákal chudobných utečencov a mladých stroskotancov (neskôr aj homosexuálnych prostitútov) do jedného zo svojich troch úkrytov v meste pod prísľubom jedla, pitia, práce, či pod vyhrážkou, že ich udá.
Haarmann dal svojim obetiam skutočne najesť a napiť, a potom sa na ne vrhol a začal ich škrtiť. Počas toho sa im vždy zakusol do ohryzku na krku. „Bolo to pohryznutie z lásky,“ vysvetľoval detektívom. Obete potom znásilnil a rozporcioval. Väčšinu častí tiel hodil do rieky Leine.
Hrozivou, ale nepreukázanou a tajomnou kapitolou, zostáva Haarmannov vzťah k ľudskému mäsu. Polícia nedokázala, že by bol kanibal. Okrem osobných vecí zavraždených ale na čiernom trhu predával aj mäso neznámeho pôvodu – označované ako bravčové alebo konské. Pred detektívmi vrah odmietal, že by mäso patrilo jeho obetiam, vyhlasoval, že ho nakupoval od akéhosi mäsiara menom Karl. Rôznym ľuďom však rozprával rôzne príbehy o tom, kto je Karl a odkiaľ pochádza...
Ale nepredbiehajme.
Detektívi začali na základe podozrenia Fritza Haarmanna sledovať 18. júna 1924. O štyri dni neskôr videli policajti, ako sa na hannoverskej hlavnej stanici háda s 15-ročným chlapcom Karlom Frommom. Haarmann sa policajtom predstavil ako informátor a trval na tom, aby chlapca zatkli, pretože cestuje na falošné dokumenty.
S nožom na krku
Fromm policajtom povedal, že posledné štyri dni strávil s Haarmannom, ktorý ho pravidelne znásilňoval, často aj s nožom priloženým k jeho krku. Detektívi 44-ročné muža zadržali a obvinili zo sexuálneho napadnutia.
Kriminalisti prehľadali jeho byt a našli na stenách, dlážke i na strope stopy krvi. Haarmann to vysvetľoval tým, že doma krájal mäso, ktoré potom predával na čiernom trhu. Susedia a známi vypovedali, že videli do jeho bytu prichádzať mnohých mladých mužov, Haarmanna naopak videli, ako častokrát opúšťal bydlisko s rôznymi vreckami a balíčkami.
Polície zabavila oblečenie z bytu a ukázala ho rodičom, ktorým sa stratili deti. Mnohí z nich šatstvo svojich synov a bratov spoznalo. Haarmann sprvu aj tieto dôkazy odmietal, 29. júna sa však pod ich ťarchou zlomil, rozplakal sa a priznal sa – to všetko v prítomnosti svojej sestry, ktorá ho musela podopierať.
Priznal, že v rokoch 1918 až 1924 uškrtil, znásilnil a rozsekal veľa mladých mužov. To všetko vraj z neprekonateľnej sexuálnej túžby. Iba jednej jeho obeti sa podarilo z bytu uniknúť, policajtom sa ale nikdy neprihlásila. Hoci rozštvrtenie aplikoval takmer na všetkých svojich obetiach, tvrdil, že sa mu hnusilo. „Po prvej vražde mi z toho bolo osem dní zle,“ povedal detektívom.
Opisoval aj desivé detaily, ako si vždy uvaril veľkú čiernu kávu a potom začal desivé dielo vybratím vnútorných orgánov, ktoré hádzal do vedra. Porcioval aj hlavy, vyberal z nich mozog. Detektívom tvrdil, že lebky nájdené v Leine nemôžu patriť jeho obetiam. Keď sa opýtali prečo, odpovedal, že on väčšinu lebiek roztĺkol na malé kúsky.
Haarmann vyšetrovateľom ich prácu neuľahčoval. Priznal sa iba k vraždám, ktoré mohla polícia preukázať fyzickými dôkazmi. Raz sa ale predsa len preriekol: „Sú aj ďalšie obete, o ktorých neviete, ale nie sú to tie, ktoré si myslíte.“ Detektívi ho obvinili z 27 vrážd. Keď sa Haarmanna opýtali, koľko ľudí naozaj zavraždil, odpovedal, že „niečo medzi 50 až 70.“
Lekári ho uznali za príčetného, a tak sa mohol 4. decembra 1924 začať súd. V trinástich z 27 prípadov Haarmann priznal vinu, pri 13 si nebol istý. Pred súdom skončil aj jeho známy Hans Grans, o ktorom vyhlasoval, že mu s niektorými vraždami pomáhal. Grans toto jeho tvrdenie odmietal. Rovnako Haarmann odmietal obvinenie, že by mäso svojich obetí jedol.
Pri mnohých obetiach Haarmann pripúšťal, že ich zabil, ale nedokázal ich identifikovať. „Takmer s istotou môžem povedať, že som ho zavraždil, ale jeho tvár si nepamätám,“ povedal, keď mu ukázali fotografiu 16-ročného Alfreda Hogrefa, ktorý zomrel o osem mesiacov skôr.
Brazílska káva a drahá cigara
Napriek tomu, že pred súdom vypovedalo 190 svedkov, trval proces len necelé dva týždne. Pár dní pred vynesením rozsudku Haarmann oslovil súd: „Odsúďte ma na smrť. Žiadam iba spravodlivosť. Nie som šialený. Skráťte to, urobte to skoro. Odstráňte ma z tohto života, ktorý je utrpením. Nebudem žiadať o milosť, ani sa odvolávať. Chcem si len užiť jednu šťastnú noc vo svojej cele s kávou, syrom a cigarou - po tom, ako sa vyspovedám. Pôjdem na popravu tak, ako keby to bola svadba.“
Haarmanna 19. decembra 1924 usvedčili z vraždy v 24 z 27 prípadov a odsúdili ho na trest smrti sťatím. „Rozsudok v plnej miere prijímam,“ vyhlásil. Trest smrti dostal aj Grans, ktorý po vynesení rozsudku začal hystericky kričať a vo väzení potom skolaboval. Proti rozsudku sa odvolal, súd ale trest potvrdil. Haarmann sa neodvolal, s odôvodnením, že keby ho niekedy pustili, znovu by zabíjal.
Večer 14. apríla 1925 prišli za Haarmannom predstavitelia justície, aby ho informovali, že na úsvite ďalšieho dňa bude popravený. Potom sa vyspovedal a vo svojej cele si mohol vypiť brazílsku kávu a vyfajčiť drahú cigaru, ako to vyslovil v poslednom želaní.
Keď ráno kráčal na popravisko, vyhlásil: „Som vinný, páni. Ale hoci to tak nevyzerá, chcem zomrieť ako muž.“ Po tom, ako kat znehybnil jeho hlavu drevenou doskou, ešte Haarmann povedal: „Ľutujem, ale nebojím sa smrti.“ Presne o šiestej hodine spustil kat sekeru gilotíny.
Haarmannova hlava vyzerala až do roku 2014 prakticky ako pár minút po poprave. Bola totiž naložená do formaldehydu a neskôr uskladnená v lekárskej škole v Göttingene. Až pred tromi rokmi ju spopolnili.
Krátko po poprave sa našiel list, ktorý Haarmann napísal vo februári 1925 otcovi Hansa Gransa. Písal v ňom, že si väčšinu obvinení proti jeho synovi vymyslel. V roku 1926 preto Gransa opakovane súdili a nový trest znel 12 rokov za napomáhanie s trestnou činnosťou. Zomrel v Hannoveri v roku 1975.