Netušili sme, čo nás čaká, ale vedeli sme, čo nás neminie. Aj tak by sa dala opísať situácia na Slovensku v novembri 1994. Výsledok predčasných volieb ukázal, že v marci odvolaný Vladimír Mečiar sa vráti do premiérskeho kresla, aj keď zatiaľ nebolo jasné, kto mu bude robiť koaličnú štafáž a už vôbec nikomu ani vo sne nenapadlo, čím všetkým krajina počas jeho tretej vlády prejde.
Prečo zdraželi potraviny
Druhý rok svojej histórie písali v tom čase aj Hospodárske noviny a tie sa 10. novembra 1994 v otváracom článku pýtali, prečo vzrástli ceny potravín.
Odpoveď Márie Kováčovej z ministerstva pôdohospodárstva bola obsiahla a komplikovaná, tvrdila v nej však, že „podľa scenára ekonomickej reformy sa očakávali pohyby v cenovej oblasti, pretože sa zvýšili ceny palivovo-energetických a surovinových zdrojov.“
Lenže štát sa akosi prerátal, došlo k nesúladu medzi vstupmi a výstupmi a zaostal aj cenový index nákupných cien.
„Zvýšenie nákupných cien sa logicky premietlo aj do spotrebiteľských cien, pričom rast regionálnych cien sprevádza ich výrazná a nežiaduca diferenciácia. Príčinou je nižšia ponuka niektorých výrobkov oproti dopytu, nedostatočná konkurencia v obchodnej sfére, najmä vo väčších aglomeráciách. Na diferenciáciu vplývajú aj rozdielne ceny nájomného, ale aj nedostatočná cenová kontrola,“ vysvetlila.
Aby teda nedochádzalo k neopodstatnenému zvyšovaniu spotrebiteľských cien v základných druhoch potravín,bude podľa jej slov „treba uplatniť vhodnú formu opatrení, prípadne vhodnú reguláciu cien“.
Mimochodom, podľa inej správy, ktorú Hospodárske noviny priniesli, v druhom roku samostatnosti rástli spotrebiteľské ceny na Slovensku rýchlejšie ako v Česku. Za január až september 1994 bolo, v porovnaní s rovnakým obdobím predošlého roka, tempo ich rastu o štyri a až päť percent vyššie.
Ruskova radosť
Preskočme deväť rokov a pozrime sa do novembra 2003. To už bol premiérom druhýkrát Mikuláš Dzurinda, ktorému ale exminister obrany Ivan Šimko práve štiepil SDKÚ. Rezort hospodárstva kočíroval Pavol Rusko, a ten sa naopak tešil, pretože do tendra na predaj Slovenských elektrární sa prihlásilo až desať záujemcov.
„Situácia sa vyvinula lepšie ako sme čakali,“ citovali ho 11. novembra 2003 Hospodárske noviny.
Dôležitým podkladom pre investorov mala byť podľa ministra ekonomická analýza výhodnosti dostavby 3. a 4. bloku Atómovej elektrárne Mochovce. Rusko síce vyjadril obavu, že by v súvislosti s touto dostavbou mohli vzniknúť politické prekážky, zároveň však národ ubezpečil, že jeho strana, čiže ANO, ich nebude akceptovať. Nejednému Slovákovi vtedy určite spadol kameň zo srdca.
Nízke mzdy - náš tromf
Dôležitý zápas, v ktorom sa Slovensko snažilo uspieť, prebiehal pred 14 rokmi na Kórejskom polostrove, konkrétne na pôde spoločnosti Hyundai KIA Corporation v Soule. Naša delegácia tam jej predstaviteľom predniesla oficiálnu ponuku a robila naozaj všetko pre to, aby sa rozhodli postaviť svoju automobilku práve u nás.
Najnižšie mzdy a nezamestnaní mali byť podľa vtedajších vyjadrení generálneho riaditeľa agentúry SARIO Jána Bajánka naším hlavným tromfom. Kórejským investorom vysvetlil, že Slovensko bude ešte dlho zaostávať za Českom v nákladoch na pracovnú silu a rozdiel v platoch, ktorý nedobehneme, im predostrel ako našu najväčšiu konkurenčnú výhodu.
A aký bol výsledok jeho soulskej misie? Pre HN povedal, že „Slovensko dosiahlo v rokovaniach mierny pokrok“ a vyjadril „zdržanlivé očakávania“, že budeme koncom novembra zaradení do užšieho výberu dvoch krajín.
A keď už je reč o platoch, ešte jedna správa z 11. novembra 2003. Necelých šesť mesiacov predtým, ako sme sa stali členmi Európskej únie, vyšlo v jej štatistickej ročenke porovnanie všetkých desiatich vstupujúcich krajín. Vyplynulo z neho, že Slováci majú po Lotyšoch a Litovčanoch najnižšie platy. „Zatiaľ čo obyvateľ Cypru zarobí za mesiac vyše 1 500 eur (vyše 61 000 Sk), Slovák len 286 eur (asi 11 700 Sk),“ informovali Hospodárske noviny.