V Rusku prebehol boľševický prevrat. V Európe je stále ešte prvá svetová vojna. Je marec 1918 a Lenin so svojimi súdruhmi ešte nemá úplne vyhraté. Proti boľševikom stojí skoro rovnako početná armáda bielogvardejcov.
Separátna zmluva umožňuje Nemcom a Rakúšanom, aby dve tretiny svojich armád presunuli z východu na západ a tiež si prevzali všetkých svojich zajatých vojakov. Od novembra 1917, kedy sa ruský front zrútil, posielajú Nemci desať divízií mesačne na západ. Tento presun trvá do mája. Rakúskych zajatcov sa napríklad vrátilo domov počas piatich mesiacov 400-tisíc.
Niektorých zajatcov infikoval mor boľševizmu a v svojich plukoch spôsobujú ťažkosti a vzbury. Napriek tomu viac ako milión ostrieľaných vojakov s piatimi tisíckami diel, presunutých na západný front, umožňuje zintenzívniť boj. Popredný britský politik Winston Churchill neskôr vyhlási, že "tieto sily v poslednej chvíli takmer zvrátili priebeh vojny a vnútili nám katastrofálny mier".
Nemcom chýbajú zálohy, potraviny aj suroviny
Na rozľahlých pláňach Ukrajiny, Ruska a Pobaltia zostáva len niečo vyše pol milióna Nemcov a Rakúšanov. Týchto 25 divízií stačí, aby v prípade potreby kedykoľvek zvrhli Leninovu vládu, krehkú a nestabilnú, a na trón dosadili iného vazala. Ale Berlín nemá poslušnejšieho diktátora v zálohe.
Dňa 21. marca 1918 spúšťajú Nemci s obrovskou prevahou na západe ofenzívu. Vzápätí začínajú ostreľovať, a to až do leta, zo vzdialenosti 128 kilometrov Paríž obrím ďalekonosným delom - známou "Tučnou Bertou". Francúzi a Briti proti nim nasadzujú vojská, ktoré stiahli z kolónií.
Koncom júla zadržujú nemecký útok na Paríž Američania, ktorí sa vyloďujú v Európe od marca. Avšak stále zostáva nerozhodnuté, stále ešte môžu vyhrať Nemci.
Až keď na nemecký "čierny piatok" 8. augusta 1918 spúšťajú Spojenci mohutnú protiofenzívu, začína sa víťazstvo prikláňať na stranu Dohody. Vzápätí zasiahli do bojov ďalší čerství Američania.
Zato Nemci sú vyčerpaní - chýbajú im armádne zálohy, zásoby potravín a surovín. A predovšetkým vojaci a civilné obyvateľstvo stratili vieru, prepadajú beznádeji. Naproti tomu Spojenci majú dostatok všetkého, môžu čerpať prakticky z celého sveta.
Postupne preberá Dohoda iniciatívu aj na Balkáne, v Taliansku a na Blízkom východe. Už 5. októbra žiada Nemecko amerického prezidenta Woodrowa Wilsona o prímerie.
Ľud hral v revolúcii "len malú úlohu"
Príchod amerických armád na front zachránil nielen Európu, ale aj sovietske Rusko. Keby totiž západní Spojenci Nemcov neporazili, ich vojská by sa do Ruska vrátili. Berlín predsa potreboval naftu z Kaukazu a obilie z Ukrajiny. To by bol koniec Lenina, ktorý vtedy nemohol postaviť bojaschopnú armádu.
Bohužiaľ, presné údaje o desiatkach miliónov mariek a rubľov, ktoré dostala Leninova skupina od Nemcov, sa asi nikdy nedozvieme.
Kto bol Vladimir Iľjič Lenin? Pozrite si dokument o jeho živote v češtine:
Českí autori Dejín Ruska pripomínajú, že najbližšie pravde mohol byť nemecký sociálny demokrat Eduard Bernstein, ktorý v roku 1921 v liste Vorwärts písal o 50 miliónoch zlatých mariek, čo predstavovalo 9-10 ton zlata. Rovnaké číslo uviedla nemecká televízna stanica ORB Postupim v roku 1997.
"Pravdaže Berlín podporoval rôzne politické hnutia, ktoré sa usilovali o sociálnu a národnostnú destabilizáciu cárskeho Ruska, nielen boľševikov," upozorňuje český exulant, historik Zbyněk Zeman z Oxfordskej univerzity: "Odhaduje sa, že do nich investoval 300 miliónov zlatých mariek, možno o niečo menej , ale minimálne 200 miliónov."
S čím by sme mohli porovnať tento odhad? "Napríklad Veľká Británia požičala v priebehu prvej svetovej vojny Rusku 400 miliónov libier," pokračuje Zeman. "Jedna libra zodpovedala asi 5-6 cisárskym markám, takže pôžička robila cez dve miliardy mariek. Toto porovnanie ukazuje, že pomerne malá suma peňazí priniesla Nemcom v Rusku veľký efekt."
Mnoho spisov uložených v Berlíne, ktoré financovanie boľševikov Nemcami dokazovali, bolo zničených počas druhej svetovej vojny. Zo sovietskych straníckych archívov sa časť materiálov podarilo získať, ale v nich celkové čísla chýbajú. Teraz je Rusko natoľko rozbúrené, že musíme pochybovať, či sa v najbližšej dobe ďalšie hodnoverné dokumenty z tohto obdobia vôbec vynoria.
"Myslím si, že boľševická revolúcia bola zmanipulovaná z veľkej časti zvonku, ľud tam hral len malú úlohu," zdôrazňuje Zeman. "Kolega Katkov však ide ďalej - ten sa domnieva, že ju Nemci zmanipulovali celú. Podľa môjho názoru prevrat, ktorý prežil sedemdesiat rokov, musel mať silnú domácu podporu, nemohol byť iba dielom cudzej mocnosti. Myslím si, že tu zostávajú otvorené otázky. Avšak sú to otázky historické, nie politické ako doteraz."
Socializmus mal budovať vyspelý západ Európy
Boľševický puč, známy u nás ako Veľká októbrová socialistická revolúcia či pod okrídlenou skratkou VOSR, mal byť podľa Leninovej predstavy iba signálom pre proletárske revolúcie v ostatných krajinách. Socializmus malo začať podľa neho budovať predovšetkým Nemecko a ďalšie priemyselne vyspelé krajiny západnej Európy, zatiaľ čo zaostalé Rusko sa od nich bude pomaly učiť.
Keď sa v novembri 1918 rozpútalo revolučný ošiaľ v Nemecku, myslel si Lenin, že je to práve ten očakávaný signál. Avšak tento pokus, rovnako ako niekoľko ďalších vzbúr a "republiky rád" v Maďarsku a na Slovensku, Spojenci potlačili.
"Západná Európa podľahla vplyvu ruskej revolúcie, ale ruský príklad nenasledovala," napísal Ján Slavík. "Jej kultúrny a demokratický vývoj príliš pokročil, než aby prijala formy revolúcie, o ktorých sám Lenin veľmi skoro vyhlásil, že vyrástli pod vplyvom nízkej kultúrnej úrovne ruskej krajiny."
Ďalšie dva roky sa Rusko zmietalo v občianskej vojne. Boľševici zápasili s vojskami bielych generálov, anglickými a japonskými intervenčnými plukmi aj s československými legionármi, ktorým Lenin a Trockij nedovolili v pokoji odísť.
A prečo nakoniec tieto vojská boľševikov neporazili? Na to sa pokúsil odpovedať iný český exilový historik - Jaroslav Krejčí, usadený v britskom Lancasteri: "Vrchní velitelia bielogvardejcov, Denikin, Kolčak, Judenič a Wrangel, dohromady zmobilizovali sily, ktoré sa početne takmer vyrovnali počtu červenoarmejcov nasadených do bitiek. Boľševická armáda, zložená z čerstvo povolaných brancov, trpela početnými dezerciami. K jej výslednej prevahe neprispela teda ani tak vyššia bojová morálka, ako skôr strategická výhoda jednoduchších presunov vojsk, daná ovládnutím stredného Ruska s hustejšou železničnou sieťou a kratšími vzdialenosťami medzi zázemím a jednotlivými frontmi.
Oproti tomu Biele armády trpeli rozpormi medzi veliteľmi a hlavne politickou nekompetentnosťou. V oblastiach, ktoré ovládli, zavádzali tuhú vojenskú diktatúru, čo v mestách viedlo k odcudzeniu a k odporu demokratov a socialistov a k stretom s týmito protivníkmi. Vidiek si bielogvardejci odcudzili tým, že váhali uznať právo roľníkov na pôdu, ktorá im pripadla revolučným zákonodarstvom. Okrem toho vzhľadom k podpore, ktorú bielogvardejcom poskytovali západné mocnosti, mohli boľševici apelovať aj na ruské vlastenecké cítenie."
Protivníci boľševikov nemali žiaden politický program. Jednotliví generáli išli proti sebe. A keď sa menili línie frontu, vládol teror biely alebo červený - nikto si nebol istý životom pred svojvôľou ozbrojencov.
Neskôr sa zmocnili polovice Európy
Hoci viliamovské cisárstvo nakoniec kapitulovalo, boľševická sekta uchvátila a udržala si moc v Rusku. To je obdivuhodné, pretože Leninovi chýbala politická prax, všetky vedomosti pozbieral v knižniciach. Keď sa ich pokúšal ako praktický politik využívať, dospel obvykle k iným výsledkom, než aké pôvodne zamýšľal.
Bolševickí vodcovia však vládli takým spôsobom, že svoju krajinu uvrhli na celé storočie do biedy. Neskôr sa zmocnili ešte polovice Európy vrátane časti Nemecka. Tak obrovský úspech svojho úsilia - avšak absolútne paradoxne - si nedokázal predstaviť ani štátny tajomník Arthur Zimmermann, ani šéf nemeckej tajnej služby Walter Nicolaie, ani šedá eminencia v pozadí Alexander Helphand-Parvus.
Prvá svetová vojna svojimi hrôzami predčila všetko, čo ľudia doteraz zažili a boli schopní si predstaviť. Tým vyvolala obrovský šok. Veď v niektorých bitkách stratili bojujúce strany 600-700 tisíc vojakov. Navyše milióny civilistov v zázemí prežívali v obrovskej biede. Ľudia mali pocit, že kapitalizmus a jeho vodcovia sklamali, že teraz musí prísť nejaká nová veľká idea, ktorá ovládne svet a privedie ho na správnu cestu. Na obzore sa vynoril socializmus. Masy obyvateľstva ho považovali za vyslobodenie, hľadali v ňom spásu.
To využili boľševici a snažili sa pomocou tajných emisárov exportovať "proletársku revolúciu" do celého sveta. Tým ovplyvnili sociálne a pseudosociálne hnutia aj v iných krajinách, neskôr na ďalších kontinentoch. Vôňa sociálnej spravodlivosti, lživo hlásaná z Moskvy, prispela k nepokojom v Taliansku a v Nemecku, kde inšpirovala vznik fašizmu a nacizmu.
Komunistická diktatúra sa v negramotnom Rusku vyvíjala spôsobom, aký si nikto zo zahraničných pozorovateľov nevedel predstaviť. Po Leninovej smrti si zákulisnými intrigami upevňoval svoju moc nevzdelaný a surový Gruzínec Josif Stalin. Tento kremeľský diktátor potom za pomoci krutých ázijských metód vytvoril rozsiahle impérium a usiloval sa o ovládnutie celého sveta. V tridsiatych rokoch potom nechal dokonca zavraždiť všetkých boľševických revolucionárov, pretože sa obával, že by ho mohli zhodiť z jeho trónu. Leninovi a Stalinovi dedičia sa pokúšali naplniť odkaz "svetovej proletárskej revolúcie" - výsledkom bola najprv druhá svetová vojna a potom pol storočie trvajúca vojna studená dopĺňaná množstvom lokálnych konfliktov. Až v druhej polovici osemdesiatych rokov ich demokratický a technicky vyspelý západný svet porazil. Avšak ich zoslabnutí smútiaci pozostalí sa o to snažia dodnes, našťastie márne.
Zdá sa neuveriteľné, že hŕstka ruských politických teoretikov a polovzdelancov, ktorá dlho zápasila o vlastné prežitie, sa s pomocou nemeckého generálneho štábu dostala k moci v jednej z najzaostalejších a najväčších krajín sveta a následne dokázala výrazne poznačiť životy stovky miliónov obyvateľov v 20. storočí.