Už sedem desaťročí rokov mali vedľa seba v Palestíne existovať dva štáty - židovský a arabský. Taký bol plán Organizácie spojených národov. Pre odpor Arabov sa tak ale vtedy nestalo, a tak v roku 1948 vznikol iba Izrael a Palestínčania na svoj štát stále čakajú.
Po rezolúcii OSN z 29. novembra 1947, ktorá neúspešne rozdelila Palestínu na dva štáty, sa medzi Izraelom a arabskými štátmi rozhorelo päť veľkých vojen a množstvo menších konfliktov, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili dianie prakticky na celom svete. V blízkovýchodnej oblasti zohralo podstatnú úlohu aj bývalé Československo.
Palestína bola po prvej svetovej vojne a rozpade Osmanskej ríše od roku 1920 mandátnym územím Spoločnosti národov pod správou Veľkej Británie.
Už v medzivojnovom období vznikali v dôsledku židovského prisťahovalectva a Balfourovej deklarácii z roku 1917, ktorá podporila plán na nezávislý židovský štát, značné nepokoje medzi Židmi a Arabmi. Tie (okrem iného) po druhej svetovej vojne prinútili Londýn, aby sa tohto územia vzdal. Veľký vplyv na to malo aj ukončenie druhej svetovej vojny, vyvraždenie miliónov Židov v koncentračných táboroch, dekolonizácia a rozvíjajúca sa studená vojna medzi Západom a socialistickým blokom na čele so Sovietskym zväzom.
Británia vrátila v apríli 1947 mandát OSN s tým, že sa z územia stiahne 15. mája nasledujúceho roka. V máji 1947 vytvorila OSN Zvláštny výbor pre Palestínu (UNSCOP), v ktorom bolo zastúpených 11 štátov vrátane Československa, ale - kvôli neutralite - žiadna z veľmocí.
Výbor navrhol 31. augusta dve riešenia problému: menšinový návrh (podporovaný Iránom, Indiou a Juhosláviou) odporúčal vznik federálneho dvojnárodného štátu, väčšinový presadzoval rozdelenie. A práve tento návrh prijalo Valné zhromaždenie OSN 29. novembra 1947 ako rezolúciu číslo 181.
Uznesenie prešlo vďaka energickej podpore amerického prezidenta Harryho Trumana. Za rezolúciu hlasovalo 33 štátov (okrem iných USA, ZSSR, Francúzsko či Československo), 13 ju odmietlo (najmä väčšinové moslimské štáty ako Turecko, Egypt, Irán, Irak, Libanon, Saudská Arábia či Sýria) a desať štátov sa hlasovania zdržalo (napríklad Veľká Británia).
Podľa plánu sa mal židovský štát skladať z troch častí (pobrežná oblasť od Haify po Rechovot, východná Galilea vrátane Galilejského jazera a časť Negevskej púšte vrátane súčasného prístavu Ejlat), palestínsky tiež z troch častí (západná Galilea vrátane prístavu Akko či mesta Nazaret, celý Západný breh Jordánu a južný pobrežní pás od Gazy po Ašdod vrátane pásu pri egyptských hraniciach).
Pod medzinárodnou správou (tzv. corpus separatum) mal byť Jeruzalem so širším okolím vrátane Betlehema. Na rozdiel od návrhu UNSCOP rezolúcia prisúdila prístav Jaffo (dnes súčasť Tel Avivu) a mesto Beerševa s okolím palestínskemu štátu a časť pobrežia Mŕtveho mora zasa štátu židovskému.
Židovský štát mal dostať podľa OSN 56 percent územia mandátnej Palestíny, arabský 43 percent. V židovskom štáte malo vtedy žiť viac než 900-tisíc ľudí, z toho 55 percent (takmer pol milióna) Židov, v arabskom štáte 735-tisíc obyvateľov vrátane asi 10-tisíc Židov a v Jeruzaleme a okolí asi 200-tisíc ľudí, z toho asi poloviya Židov a polovica Arabov.
Väčšina Židov vrátane Židovskej agentúry plán prijala (niektorí kritizovali územnú diskontinuitu štátu), proti sa postavilo niekoľko menších extrémne nacionalistických skupín, napríklad hnutie Irgun Cvai Leumi neskoršieho premiéra Menachema Begina, ktorý varoval pred vojnou s Arabmi, či radikálna Sternova skupina na čele s ďalším budúcim premiérom Jicchakom Šamirom.
Arabskí predstavitelia i arabské štáty boli ale veľmi ostro proti (za boli iba komunisti). Kritizovali už samotný vznik židovského štátu, poukazovali na to, že množstvo Arabov sa v ňom stane minoritou a neboli spokojní ani s jeho veľkosťou a kvalitou územia.
Ihneď po hlasovaní v OSN sa mnohí Arabi chopili zbraní a Liga arabských štátov, poukazujúc na nedeliteľnosť Palestíny, 17. decembra 1947 vyhlásila, že s rozdelením nesúhlasí a že sa proti nemu postaví aj vojenskou silou. „Bude to vyhladzovacia vojna a obrovský masaker,“ vyhlásil šéf Ligy Azzam Paša.
Štát Izrael v deň jeho vzniku 14. mája 1948 uznali USA de facto a ZSSR o tri dni neskôr de iure (Československo o päť dní neskôr). Arabské štáty Izrael ihneď napadli, čo odštartovalo špirálu vzájomných vojnových konfliktov.
Na zachovaní Izraela malo veľký vplyv aj rozhodnutie československej vlády, ktorá začala na Stalinov príkaz predávať židovskému štátu zbrane. Československo tiež zapožičalo Izraelčanom letisko v Žatci, poskytlo lietadlá, vycvičilo pilotov, parašutistov a tankistov, a tým výraznou mierou prispelo k víťazstvu Izraela v prvej vojne s Arabmi.
Po tejto vojne, ktorá sa skončila v roku 1949, rozšíril židovský štát svoje územie z 56 na 77 percent celkovej plochy Palestíny. Pásmo Gazy zostalo pod egyptskou kontrolou a východná časť Jeruzalema a Západný breh Jordánu v držbe Zajordánskeho kráľovstva.
