Bol to paradox. Kým v Československu sa na jar 1968 rozbehol proces, ktorý dal ľuďom nádej na zmenu komunistami zdeformovaného systému, západná Európa sa zmietala vo vlnách študentských nepokojov, pri ktorých viali červené zástavy a demonštranti volali po marxistickej revolúcii.
„Zapaľujte obchodné domy, nech malomeštiaci, ktorí si v nich skúšajú nové šaty poznajú, ako znie praskanie ohňa v ušiach vietnamských detí,“ znela jedna z mnohých výziev, ktoré na nich zaznievali. A niektorí ich poslúchli.
Začiatkom apríla 1968 sa v plameňoch ocitli dva obchodné domy vo Frankfurte nad Mohanom. Podpaľačov, medzi ktorými boli aj 25-ročný Andreas Baader a jeho o tri roky staršia milenka Gudrun Ensslinová, už zakrátko zadržali a na jeseň postavili pred súd.
Medzi novinármi, ktorí proces sledovali, bola aj Ulrike Meinhofová a konanie páchateľov jej bolo sympatické.
Rozvod pre politiku?
Meinhofová sa narodila 7. októbra 1934 v dolnosaskom Oldenburgu. Bola vzornou a úspešnou študentkou, hlboko veriacou, no zároveň ctižiadostivou mladou ženou, ktorá bola rada stredobodom pozornosti. Časom začala inklinovať k ľavicovým myšlienkam, podala si prihlášku do sociálnej demokracie, radikálneho Socialistického spolku nemeckých študentov a aj ku komunistom.
Ešte na vysokej škole začala vydávať ľavicové časopisy a neskôr sa novinárskej kariére venovala v časopise Konkret, ktorý finančne podporovala vtedajšia východonemecká vláda. Niekoľko rokov bola aj jeho šéfredaktorkou a vydala sa za Klausa Rainera Röhla, vydavateľa časopisu.
Rozpory medzi Röhlom a Meinhofovou, ktorým se medzičasom narodili dvojčatá Regine a Bettina, však narastali, a to zrejme aj v názoroch na politiku. Kým Röhl sa postupne od marxizmu odkláňal, Meinhofová sa naopak radikalizovala.
Úlohu v tom pravdepodobne zohral aj neúspešný atentát na jedného z vodcov študentského ľavicového hnutia v západnom Nemecku Rudiho Dutschkeho. „Protest je, keď hovorím, že to a to sa mi nepáči. Odpor je, keď sa postarám, aby sa to, čo sa mi nepáči, už nedialo,“ napísala Meinhofová v apríli 1968 v reakcii na atentát.
Manželstvo nakoniec nevydržalo a Meinhofová opustila Röhla a neskôr aj časopis, ktorý sa podľa nej stal príliš komerčný. Proti exmanželovi sa otočila až tak, že zorganizovala obsadenie redakcie jeho časopisu radikálmi. Tí nakoniec zaútočili aj na Röhlovu vilu, za čím podľa neho takisto stála Meinhofová.
Vo vojne proti systému nepoznali zábrany
Už spomínaný Andreas Baader skončil za podpaľačstvo vo väzení. Za mrežami sa chcel vzdelávať a súd mu to umožnil. Vďaka tomu mohol 14. mája 1970 navštíviť v sprievode väzenskej stráže študovňu berlínskeho inštitútu pre sociálne otázky.
V miestnosti, do ktorej ho priviedli v putách, už čakala Ulrike Meinhofová s komplicmi. Všetci ozbrojení. Nasledovala prestrelka a Baadera sa im podarilo oslobodiť. Išlo o prvú akciu organizácie RAF, ktorá de facto v ten deň aj vznikla. Tri písmená boli skratkou názvu Rote Armee Fraktion, čiže v preklade Frakcia červenej armády. Na jej čele stál advokát Horst Mahler. Toho však zakrátko polícia zatkla a na do vedenia gangu sa postavili Andreas Baader, Ulrike Meinhofová a Gudrun Ensslinová.
Táto komunistická „mestská gerila“, ktorá mala korene v študentských protivojnových protestoch a vzorom sa pre jej členov stalo uruguajské marxistické partizánske hnutie Tupamaros, využívajúce pre boj ulice miest, podstúpila niekoľkomesačný výcvik u palestínskeho Fatahu.
Na vojnu proti systému, ktorú rozhodli viesť, ale potrebovali prostriedky, za ktoré by si mohli zadovážiť zbrane a muníciu. Začali teda s lúpežnými prepadmi bánk, pri ktorých sa presúvali ukradnutými autami a polícii sa im darilo unikať aj vďaka falošným dokladom. Keď už mali všetko potrebné vybavenie, začali útočiť.
V máji 1972 postupne vybuchli policajné stanice v Mníchove a Augsburgu, veliteľstvo americkej armády vo Frankfurte, v Karlsruhe vyletelo do vzduchu auto sudcu, v Hamburgu došlo k bombovému útoku na vydavateľstvo Axel Springer a v Heidelbergu na americký dôstojnícky klub. Výsledkom tejto činnosti gangu Baader-Meinhofová, ako v tom čase RAF v Nemecku prezývali, boli štyria mŕtvi a 40 zranených.
Spochybňovaná samovražda vo väzení
Ďalšie teroristické útoky už nestihli uskutočniť. V júni 1972 boli zakladatelia RAF vrátane Meinhofovej v priebehu niekoľkých dní pozatýkaní a obžalovaní z niekoľkonásobnej vraždy. V prísne stráženom väzení Stammheim v Stuttgarte však medzi nimi počas čakania na súd prepukli spory o to, kto neskôr skupinu povedie a Meinhofová sa dostávala do čoraz väčšej izolácie.
Dlhoočakávaný „Stammheimský proces“ sa začal v máji 1975, Ulrike Meinhofová sa však jeho verdiktu nedočkala. Keď 9. mája 1976 vošli dozorcovia do jej cely, našli ju obesenú. Oficiálnou príčinou smrti bola samovražda, mnohí, najmä jej rodina a priatelia, však túto verziu spochybňujú.
Meinhofovej sestra napríklad tvrdila, že keď Ulriku predtým vo väzení navštívila, tá jej prisahala, že o dobrovoľnom odchode zo sveta nerozmýšľa. „Ak sa dozvieš, že som si zobrala život, never tomu. Môžeš si byť istá, že ma zabili,“ povedala jej vraj.
Smrť Ulriky Meinhofovej vyšetrovala aj medzinárodná komisia a vyslovila podozrenie, že teroristku mohol na slučku z roztrhaných uterákov v jej cele niekto zavesiť už mŕtvu.
Prípad mal navyše dohru ešte o niekoľko rokov neskôr. Časom totiž vyšlo najavo, že lekári pri pitve vybrali Meinhofovej z hlavy mozog. Podľa vedcov, ktorí ho skúmali, mohlo za radikalizáciou Meinhofovej stáť práve poškodenie mozgu. Začiatkom šesťdesiatych rokov totiž podstúpila operáciu, pri ktorej jej lekári odstránili nádor.
„Príklon k terorizmu môže vysvetľovať poškodenie mozgu,“ povedal podľa BBC v roku 2002 Bernhard Bogers, ktorý päť rokov skúmal mozog Ulriky Meinhofovej. Jej dcéry si napokon vymohli, aby mozog ich matky bol po 26 rokoch riadne pochovaný.
FRAKCIA ČERVENEJ ARMÁDY
Vznikla v máji 1970 a jej členovia mali na svedomí množstvo bombových atentátov, únosov, vrážd, ale aj požiarov, prepadov bánk či krádeží. Teroristi vyhľadávali nielen prominentov politickej a hospodárskej sféry, ale aj ľudí spätých s nacistickým režimom.
Medzi obeťami RAF bol napríklad spolkový generálny prokurátor Siegfried Buback, šéf peňažného ústavu Dresdner Bank Jürgen Ponto či šéf zväzu zamestnávateľov Hanns Martin Schleyer.
Oznámenie o oficiálnom rozpustení organizácie zverejnili jej členovia v apríli 1998. Za takmer tridsať rokov si činnosť RAF vyžiadala 36 obetí, 21 mŕtvych teroristov a 200 ľudí bolo zranených. Padlo 26 rozsudkov doživotia pre teroristov, na rôzne tresty bolo odsúdených ďalších 1 500 ich členov, spolupracovníkov či sympatizantov.