Keď koncom novembra 1913 dostal florentský obchodník s umeleckými dielami Alfredo Geri list od istého Vincenza Leonardiho, neveril pri jeho čítaní vlastným očiam. Pisateľ tvrdil, že má originál ukradnutého obrazu Mony Lisy od Leonarda da Vinciho, po ktorom od augusta 1911 pátra polícia a ponúka mu ho.
„Myslí to ten Leonardi vážne, alebo si zo mňa chce iba niekto vystreliť?“ rozmýšľal Geri. Zvlášť, keď sa ďalej dočítal, že dotyčný nemieni na obraze zarábať a jediné čo žiada, je uhradenie výdavkov, ktoré s ním mal. „Ako vlastencovi mi ide iba o to, aby sa dielo vrátilo do Talianska, kam podľa mňa jedine patrí. Preto som ho aj pred dvoma rokmi z Louvru ukradol,“ písal neznámy muž.
Bol to vtedy veľký škandál. Písal sa 22. august 1911, keď v Louvri zistili, že jeden z najväčších umeleckých pokladov, ktorý v zbierke majú už od otvorenia múzea v roku 1793, záhadne zmizol. Namiesto neho trčali zo steny iba skoby, na ktorých bol zavesený.
Polícia vypočula všetkých zamestnancov múzea i mnohých návštevníkov, urobila razie u obchodníkov a priekupníkov s umeleckými dielami, niekoľkí podozriví skončili dokonca za mrežami (medzi nimi aj básnik Guillaume Apollinaire), k ničomu to však neviedlo. Nepomohla ani výzva Spoločnosti priateľov Louvru, ktorá za informácie vedúce k vypátraniu obrazu ponúkala odmenu 25-tisíc frankov.
Po portréte ženy so záhadným úsmevom, ktorý Leonardo da Vinci namaľoval na dosku z topoľového dreva s rozmermi 77 krát 53 centimetrov, akoby sa zem zľahla. Noviny sa predbiehali v špekuláciách o tom, kto mohol Monu Lisu ukradnúť a aké má s ňou plány, no ako čas plynul, čoraz viac ľudí bolo presvedčených, že slávne dielo je nenávratne stratené.
Aj preto v Louvri zaznamenávali istý čas vyššiu návštevnosť, než pred krádežou. Keď už sa ľudia nemohli pozrieť na samotný obraz, chceli vidieť aspoň miesto, kde visel. Veľmi žiadaným artiklom boli aj reprodukcie obrazu v rôznych veľkostiach, ktorých ceny pre enormný záujem pochopiteľne narástli.
Odvtedy však uplynuli viac než dva roky. No a teraz mal Alfredo Geri v ruke možno stopu. S listom zašiel za riaditeľom florentskej Galérie Uffizi Giovannim Poggim, aby sa s ním poradil. Napokon sa dohodli, že Geri sa s pisateľom skontaktuje a o obraz prejaví záujem. Tak sa aj stalo a keď ho ubezpečil, že nebude informovať políciu, dohodli sa, že Leonardi príde aj s portrétom do Florencie.
Na stretnutie do hotela prišiel 12. decembra 1913 Geri aj Giovannim Poggim. Leonardimu vysvetlil, že riaditeľ ako znalec overí, či je obraz skutočne pravý a ak to tak bude, určite ho kúpi. Poggimu to dlho netrvalo. Akonáhle zobral portrét ženy so záhadným úsmevom do rúk, vedel, že to nie je kópia. Jeho názor sa navyše potvrdil, keď na zadnej strane našiel číslo, ktoré bolo totožné s inventárnym číslom obrazu Mony Lisy z Louvru.
A tak si tľapli a Giovanni Poggi povedal, že si ide po peniaze. Krátko po jeho odchode vtrhla do izby polícia, ktorú medzitým zavolal, a Vincenza Leonardiho zatkla.
Pri vyšetrovaní sa ukázalo, že Vincenzo Leonardi sa v skutočnosti volá Vincenzo Peruggia, je bývalým zamestnancom múzea v Louvri a dokonca aj to, že v súvislosti s krádežou ho ešte v auguste 1911 vypočúvala francúzska polícia. Tá sa však vtedy uspokojila s tvrdením, že v čase krádeže v Louvri vôbec nebol a jeho alibi viac nepreverovala. Ba čo viac, keď ho vyšetrovatelia navštívili v jeho byte, netušili, že majú obraz doslova pred nosom. Peruggia ho totiž ukrýval za kachľami...
Hanba však mohla fackovať nielen francúzsku políciu, ale aj vedenie Louvru za prakticky neexistujúce bezpečnostné opatrenia. Ako totiž Peruggia vypovedal, obraz z múzea ukradol úplne jednoducho. Keď v nedeľu 20. augusta 1911 opúšťali Louvre poslední návštevníci, zvesil Monu Lisu zo steny a ukryl pod schodisko. Na druhý deň bolo síce múzeum zatvorené, nikto, dokonca ani strážnici však nezaregistroval, že umelecký skvost chýba. Peruggia si iba počkal na vhodný okamih, strčil obraz pod plášť a bez problémov odišiel.
Kým sa Mona Lisa vrátila do parížskeho múzea, prešiel ešte dlhý čas. Taliani ju najprv s veľkou slávou vystavovali Florencii, Ríme a v Miláne a na svojom mieste v Louvri sa ocitla až v roku 1914.
A Vincenzo Peruggia? Ten si odsedel vo väzení sedem mesiacov, ktoré mu za krádež vymeral súd a po skončení prvej svetovej vojny sa vrátil do Francúzska, kde si otvoril obchod s farbami. Zomrel v deň svojich 44. narodenín v októbri 1925.