Výbuch na tmavnúcej oblohe, padajúce trosky a ľudské telá vzbudili 26. januára roku 1972 v Srbskej Kamenici vo vtedajšom Československu riadny rozruch. Hodiny ukazovali pol druha minúty po piatej hodine popoludní, inak čas pokoja pred večerou.
V priebehu chvíle už utekala skupina dobrovoľných záchrancov z dediny smerom k lesu, odkiaľ bol počuť praskot stromov, ale žiadnej z obetí nehody, ktoré cestou našli, sa nedalo pomôcť. Až z trosiek chvosta lietadla, zovretých medzi kmeňmi, začuli slabý nárek a uvideli časť postavy trčiacej von. Pod jedným mŕtvym telom tam ležala svetlovlasá dievčina v roztrhanej uniforme letušky. Žila. Medzi prvými pri nej bol lesník Bruno Henke, počas druhej svetovej vojny zdravotník so skúsenosťami z bojov. Vedel, čo robiť, aby jej ešte viac neublížili.
Prvé dni strávila v kóme v nemocnici v neďalekej Českej Kamenici, potom ju previezli do vojenskej nemocnice v pražských Střešoviciach a začiatkom marca do Belehradu. Mala zlomenú spodinu lebečnú, opuch mozgu, zlomené dva stavce, predkolenie, predlaktia, rebrá, pomliaždenú pečeň, obličky a veľa tržných rán. Keď sa prebrala, spýtala sa: „Mohla by som dostať cigaretu?“ Po anglicky. Pritom vôbec nevedela, že hovorí a čo hovorí.
Bola to náhoda, že letela
Pôvodne mala ten deň letieť iná Vesna, ale ktosi v dispečingu sa pomýlil a zmenu na palube DC-9 na trase Štokholm – Kodaň – Záhreb – Belehrad dostala ona. K letu sa mala pripojiť v Kodani, predstava, že tam strávi pol dňa prehliadkou pamiatok a noc potom v hoteli Sheraton, ju tešila. Po rokoch však pripustila, že si na čas v Kodani spomína ako na plný osudovej tiesne a nervozity.
„Akoby moje kolegyne vedeli, že zomrú,“ rozprávala pred pätnástimi rokmi anglickému reportérovi Philipovi Baumovi. „Nehovorili o tom, ale vyzerali tak... Kapitán sa na 24 hodín zamkol do svojej izby, druhý pilot hovoril pri raňajkách o svojom synovi a dcére tak, akoby nikto iný deti nemal.“
Posledná vec, ktorú si pamätala, bolo ako v Kodani nastupuje zadnými dverami do lietadla a vidí niekoľko žien, ktoré vo vnútri upratujú... Potom už nič. Priebeh letu, výbuch, pád... nič. Nespomínala si ani na to, čo sa dialo v nasledujúcich týždňoch. Dodatočne sa dozvedela, že ešte v Prahe jej lekár priniesol noviny a povedal jej, čo sa stalo. Omdlela, ale nepamätala si to. Prvé, čo sa jej v pamäti vybavilo, boli jej rodičia, ako sa k nej v nemocnici skláňajú. Lenže to bolo až mesiac po tragédii.
Čo dvadsaťdvaročnej Vulovićovej pri páde z výšky 10 160 metrov zachránilo život, o tom sa len špekuluje. Zrejme bola vo chvíli výbuchu v zadnej časti lietadla, možno v kuchynke. Explózia za ňou možno zavrela dvere, preto ju podtlak nevytiahol von. Pri páde sa lietadlo rozlomilo na dve polovice a tá jej dopadla na prudký svah, po ktorom skĺzla dole. To náraz zmiernilo. Lekára prekvapilo, že jej dekompresia neroztrhla srdce, ale zdôvodnili to jej nízkym krvným tlakom. Ona sama vtipkovala, že bez „litrov“ kávy nevydrží a letuškou vlastne nikdy nemala byť.
Bomba alebo omyl?
Podľa oficiálnej verzie explóziu lietadla spôsobila časovaná nálož. Pravdepodobne išlo o akciu ustašovcov, fašistickej, silne nacionalistickej chorvátskej organizácie, ktorá počas druhej svetovej vojny fanaticky bojovala za samostatné Chorvátsko a po vojne v teroristických akciách proti Juhoslávii pokračovala.
Ďalšia teória však tvrdila, že lietadlo omylom zasiahla československá protivzdušná obrana, ktorej horlivosť západná tlač spájala s cestou Leonida Brežneva do Prahy. Ešte v roku 1997 sa v časopise Letectvo a kozmonautika objavila poznámka: „Odpočuté na veliteľskom stanovišti PVOS Kríženec v roku 1988 od miestneho letovoda: ... tú DC-1, čo letela z Kodane do Záhrebu, sme zostrelili dvoma raketami. To nevieš, čo? Prvou raketou sme ju poškodili a druhou dorazili, keď núdzovo klesala. To neboli ustašovci...“
Lenže obhliadka trosiek streľbu na lietadlo nepotvrdila, stopy po náloži áno. Dodnes sa nevie, kto ju na palubu priniesol. Vulovićová neskôr spomínala: „V Kodani sme na letisku čakali na naše lietadlo, ktoré prilietalo zo Štokholmu, a z terminálu sme ho videli pristávať. Medzi cestujúcimi, ktorí vystupovali, bol veľmi znepokojený muž. Nevšimla som si ho len ja, ale aj ostatní členovia posádky. Myslím si, že to bol on, kto dal v Štokholme naložiť svoju batožinu, v Kodani pri medzipristátí vystúpil a na palubu sa už nevrátil.“
No nikomu v tej chvíli nenapadlo, že by sa niečo mohlo stať. „Vtedy sa do lietadla chodilo ako do autobusu... kontrolné opatrenia neboli ako dnes,“ citoval letušku web televíznej stanice B92. Aj ona zostala presvedčená, že išlo o ustašovca. Polícia sa dokonca obávala o jej život, pretože muža, ktorého videla v Kodani, mohla identifikovať. V nemocnici stála pri jej dverách ochranka, ktorá sa každých šesť hodín striedala a okrem lekárov dovnútra púšťala len Vesniných rodičov.
Hoy cumple 66 años Vesna Vulovic, récord Guinness de caída libre por accidente https://t.co/AkTxiRwMeb pic.twitter.com/ip8yvsouIZ
— Ad Absurdum (@AdAbsurdumBlog) 3. januára 2016
Rekordérka pre Guinnessa
Pri uzdravovaní jej vtedy drukoval celý svet. A Vulovićová aj lekárov šokovala vôľou, s ktorou sa vracala do života. Keď sa dostala z najhoršieho, začala tvrdo rehabilitovať. Denne trávila osem hodín cvičením, masážami, plávaním a posilňovaním, za niekoľko mesiacov chodila bez barlí. A hlavne chcela čo najskôr zase lietať.
„Strach? Ten nemám,“ tvrdila. Psychická trauma ju netrápila. Cítila sa fit, ale jej domovské aerolinky JAT boli opačného názoru. Namiesto na palubu lietadla ju posadili do kancelárie, kde pracovala osemnásť rokov. Možno to bolo z marketingových dôvodov – aby sa pasažieri nebáli letieť so stevardkou, s ktorou už jedno lietadlo spadlo. Ona si však bola istá, že dôvodom boli aj jej názory na Slobodana Miloševiča.
„Presviedčala som kolegov, aby ho nevolili, a tlak na mňa sa začal tým, že mi znížili plat.“ Svetové agentúry si vtedy zgustli na záberoch Srbky Vulovićovej, pochodujúcej belehradským ulicami v zástupe demonštrantov proti Miloševičovmu režimu. Keď padol, bola medzi celebritami, ktoré sa z balkóna radnice prihovárali ľuďom chystajúcim sa oslavovať víťazstvo. Pre Juhoslovanov zostala hrdinkou.
V histórii svojej krajiny bola prvá, koho vôbec kedy zapísali do Guinnessovej knihy rekordov. Ako človeka, ktorý prežil najdlhší voľný pád bez padáka. Viac ako desať kilometrov. Na slávnosti v Londýne sa na svoju veľkú radosť stretla s Paulom McCartneym, ktorému rozprávala, že kvôli nemu začala lietať. Kedysi ju práve pesničky Beatles priviedli k angličtine a hlavne vďaka jej znalosti si pôvabná blondína mohla obliekať uniformu letušky.
Nie som šťastný človek
V roku 1977 sa vydala, po desiatich rokoch sa rozviedla. Túžila po dieťati, niekoľkokrát otehotnela, ale vždy o dieťa prišla, párkrát skoro zomrela.
V posledných rokoch žila v ústraní či skôr po liečebniach, pretože staré zranenia sa ozývali. Na Srbskú Kamenicu, ktorá ju takmer adoptovala ako svoju dcéru, však nezabudla. Spočiatku tam chodila často. Prišla položiť kvety ku kameňu pripomínajúcemu miesto tragédie, stretávala sa s ľuďmi, ktorí ju z trosiek zachránili. Neskôr sa snažila zúčastniť aspoň na výročných akciách, naposledy tam bola v roku 2002, keď od tragédie uplynulo 30 rokov.
Juhoslovania jej hovorili Vesna – čarodejnica. Mala predsa také šťastie! Prežila! „Omyl,“ tvrdí ona. „Keby som bola šťastný človek, nikdy by sa mi tá vec neprihodila... Kde a ako zomrieme, je čisto osud – či v lietadle, v aute či na ulici. Zábavné na tom je, že najjednoduchšie je to v lietadle. Môj deň smrti to však zrejme nebol. Možno zomriem, až budem prechádzať cez ulicu,“ vtipkovala.
Osud si ju našiel nakoniec doma. Deň pred vlaňajšími Vianocami našli jej telo vo vani. Ako informoval srbský denník Večernje novosti, keď niekoľko dní nebrala telefón, jej priatelia zalarmovali políciu. Mŕtva musela byť už niekoľko dní, pretože tri mačky, s ktorými žila, boli po príchode vyhladované a agresívne. Príčina smrti nie je známa, ale keďže v poslednom období života prekonala infarkt, možno ju zradilo práve srdce, ktoré pred takmer 46 rokmi vydržalo osudný pád.