„Saša, zdá sa, že nám klameš!“ Keď túto vetu v telefonickom rozhovore vyslovil vtedajší šéf Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev, zostávalo do príchodu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie len niekoľko dní. A rovnako by sme sa mohli zamyslieť aj my. Bol totiž Alexander Dubček tou láskavou a ľudskou tvárou socializmu, alebo len oportunistom bažiacim po kariére? A bol politickým naivistom?
Je 13. augusta 1968. O pol šiestej večer odvolajú Alexandra Dubčeka zo zasadnutia predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, vrcholného orgánu vtedajšej moci u nás. Z Jalty sa hlási generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev. Telefonát trvá vyše hodiny a počas neho vyprcháva z inak zväčša usmievavej Dubčekovej tváre nadšenie a farba.
„Alexander Stepanovič, potrebujem s tebou dnes nutne hovoriť... Povedali mi, že u vás prebieha predsedníctvo. Nezdržujem ťa príliš týmto rozhovorom?“ začína Brežnev naoko zmierlivo.
„Nie, prosím, súdruhovia mi už povedali, že chceš so mnou hovoriť...“ odpovedá Dubček.
„Znova sa na teba obraciam, aby som vyjadril svoje znepokojenie nad tým, že prostriedky masovej propagandy nielen nesprávne vysvetľujú maše porady z Čiernej nad Tisou a Bratislavy, ale zosilňujú útoky na zdravé sily, hlásajú antisovietizmus a antisocialistické idey... Na našom politbyre sme si vymenili názory a dospeli sme jednomyseľne k záveru, že existujú všetky dôvody pre to, aby sme hodnotili vytvárajúcu sa situáciu ako porušenie dohody dosiahnutej v Čiernej nad Tisou. Mám na mysli dohodu, ktorú sme spolu uzavreli medzi štyrmi očami... mám na mysli dohodu medzi naším politbyrom a predsedníctvom vašej strany,“ prízvukuje Brežnev a naráža na stretnutie, na ktorom sa 29. júla snažil česko-slovenskej politickej špičke na čele s Dubčekom veľmi jasne naznačiť nespokojnosť s vývojom v krajine v srdci Európy.
„Už som vám hovoril, aké opatrenia činíme, aby sme skoncovali s antisovietskymi a antisocialistickými vystúpeniami prostriedkov masovej propagandy. Už som vám povedal, aké opatrenia a v akom poradí budeme vykonávať. Ale tiež som vám povedal, že ich nemožno urobiť za jeden deň. Potrebujeme na to čas...“ bráni sa Dubček.
Brežnev však ďalej namieta, že ubehol viac ako jeden deň a podľa nich sa nič významne nezmenilo. Apeluje na Dubčeka, pripomína personálne výmeny, na ktorých sa vraj v Čiernej nad Tisou dohodli. Ten opakuje, že potrebujú čas, oveľa viac času, ako je im sovietske vedenie ochotné dať. A tiež, že viaceré dôležité otázky treba najprv prerokovať v pléne. Brežnev opäť nalieha, pripomína konkrétne dátumy, Dubček kľučkuje a opakuje, že plénum bude a až ono rozhodne.
„Ak tomu dobre rozumiem, neplánuješ ani dnes prejednávať tieto otázky,“ kontruje rozladený Brežnev. „Chcem ti položiť priamu otázku: čo to má znamenať, Saša? Aj v tejto veci nás klameš! Nemôžem to hodnotiť inak ako klam,“ pritvrdzuje.
Dubček sa opäť bráni a vyratúva, čo všetko sa bude diať a opakuje, že potrebuje čas. „Ja vám sľubujem, súdruh Brežnev, že urobíme všetko nevyhnutné, aby sme splnili dohodu,“ ubezpečuje ho nakoniec. Brežnev končí rozhovor s tým, že budú z Moskvy pozorne sledovať vývoj udalostí. A že sa ešte porozprávajú po skončení predsedníctva ÚV KSČ.
O týždeň neskôr sa na územie Československa začnú valiť vojská „spriatelených“ štátov Varšavskej zmluvy. Vraj na žiadosť našej politickej špičky.
(Ne)existujúci telefonát?
Opak tvrdí ruský historik a spisovateľ Svjatoslav Rybas, ktorý predvlani rozčeril hladinu diskusií po tom, ako tvrdí, že sovietske vojská (a vojská ďalších štyroch krajín Varšavskej zmluvy) na naše územie pozval samotný Alexander Dubček. Odvoláva sa na svedectvo bývalého sovietskeho diplomata Valentina Falina a údajný telefonát 16. augusta 1968, ktorý je vraj uložený v ruských archívoch.
Ako to teda bolo? A naozaj „klamal“ Dubček nielen Brežnevovi, ale aj nám všetkým?
Historik Ivan Laluha však potvrdzuje, že sú známe len dva telefonáty, v ktorom sa vtedajší šéf Sovietskeho zväzu snaží dohovoriť svojmu československého náprotivku. Prvý sa odohral 9. augusta a druhým bol už vyššie citovaný z 13. augusta.
„O telefonáte 16. augusta nielenže nič nevieme, ale nikde sa o tom nenachádza ani zmienka, že by sa konal,“ povedal Laluha v rozhovore pre portál noveslovo.sk. „Okrem odvolávky Svjatoslava Rybasa na svedectvo Valentina Falina, že telefonát 16. augusta sa udial štyri dni po zasadaní predsedníctva ÚV KSČ. Podľa toho by to malo byť 12. augusta. Táto téma je našimi historikmi dobre spracovaná a nikde sa nenachádza zmienka o nijakom zasadnutí 12. augusta,“ dôvodí Laluha.
Zostáva vám 85% na dočítanie.