V porovnaní s obrovským Titanicom bol Hans Hedtoft vlastne trpaslík. Loď postavená v lodenici vo Frederikshavene bola 83 metrov dlhá a 14 metrov široká, ponor mala 6,3 metra. Jej prevádzkovateľ Royal Greenland Trading Company s ňou počítal predovšetkým ako s obchodnou loďou schopnou dopravovať rôzny náklad na komplikovanej trase medzi Dánskom a Grónskom.
Tomu zodpovedala aj pevná konštrukcia Hansa Hedtofta, ktorá mala zaručiť bezpečie a ochranu vo vodách plných ľadovcov a bičovaných prudkými búrkami. Výpočet opatrení, pre ktoré sa dánski konštruktéri rozhodli, napovedal, že 13. augusta 1958 bola na vodu spustená naozaj bezpečná loď.
Po celej dĺžke bola vybavená dvojitým dnom. Odolnosť proti ľadu ešte zvyšovalo pancierovanie nielen na prove, ale aj v zadnej časti najmodernejšieho plavidla dánskeho loďstva.
Nepotopiteľný Hedtoft
Jediným nespokojným mužom bol prekvapujúco riaditeľ rejdárstva Royal Greenland Trading Company Knud Lauritzen. Tento statný muž s ostro rezanou tvárou strávil na mori väčšinu života a lodiam rozumel „oveľa lepšie ako ľuďom“, ako poznamenal autor jeho neskoršieho novinového nekrológu.
Lauritzen ostro kritizoval predovšetkým fakt, že pri stavbe Hansa Hedtofta bolo namiesto zvárania použité už prekonané nitovanie. Podľa skúseného námorníka Lauritzena bol trup lode pri použití nitov štrukturálne menej pevný. Ak by sa Hans Hedtoft dostal do situácie, v ktorej by bol jeho trup vystavený dynamickému tlaku, nity by nemuseli vydržať a mohli by sa uvoľniť, argumentoval.
Mimochodom: práve dynamickému tlaku bol pri spektakulárnej zrážke s ľadovcom vystavený trup Titanicu, tiež nitovaný. Skazu transatlantiku nespôsobila súvislá trhlina, ale rozpínajúci sa pás vypadaných nitov a rozostúpenie oceľových plátov. A že tlak na trup lode, ktorá sa stretne s ľadovcom, je naozaj obrovský, dokázali aj matematici z amerického Hydrografického úradu. Podľa ich výpočtov sa pri náraze Titanicu na relatívne malú ľadovú horu uvoľnilo toľko energie, koľko by v jedinej sekunde dokázalo nadvihnúť štrnásť pomníkov rovnakých ako Národný monument v Washingtonu, ktorý váži 81 120 ton. Tento výpočet, ktorý vo svojej monografii o Titanicu citoval aj český spisovateľ literatúry faktu Miloš Hubáček, hádam vysvetľuje aj katastrofu, ktorá zastihla dánsku loď.
V prvých dňoch roka 1959 zostávala spomienka na Titanic a varovná skepsa Knuda Lauritzena v tieni všeobecného nadšenia zo skvelej lode. Zazneli hlasy, že Hans Hedtoft, ktorý má sedem vodotesných oddelení, je najbezpečnejšia loď na svete. Poslanec dánskeho parlamentu Augo Lynge sa nechal dokonca počuť, že Hans Hedtoft je nepotopiteľný.
Posledný januárový deň roka 1959 sa ukázalo, že každá loď je potopiteľná a že morské božstvá žiarlivo trestajú každého, kto ich urazí. Augo Lynge totiž bol jedným z tých, ktorí sa na údajne nepotopiteľnej lodi utopili.
Pri myse „Zbohom“
Siedmeho januára 1959 vyrazil Hans Hedtoft z kodanského prístavu, preplával Kattegatom a Skagerrakom do Severného mora a okolo Orknejí sa vydal smerom ku Grónsku. Štyridsaťčlenná posádka i 55 cestujúcich sa na lodi cítilo veľmi dobre. Hans Hedtoft si vynikajúco poradil s atlantickými búrkami a do grónskeho prístavu Julianehaab doplával v rekordnom čase (kroniky však presný údaj neuvádzajú). Písal sa 29. január 1959, keď loď tento prístav opustila a vydala sa na spiatočnú plavbu s nákladom mrazených rýb. Nikto živý už nikdy nevidel ani loď Hans Hedtoft, ani kohokoľvek z 95 mužov na palube.
Nasledujúci deň, 30. januára 1959 o 13. hodine a 56. minúte miestneho času, sa éterom rozľahlo poplašné SOS. Nasledovalo kódové označenie Hansa Hedtofta, písmená OXKA, a udanie polohy asi 35 míľ od mysu Farewell (v preklade Zbohom). Radista Hedtofta oznamoval aj to, že loď narazila na plávajúci ľad.
Na volanie o pomoc reagovalo niekoľko lodí, medzi nimi kuter americkej pobrežnej stráže Campbell a dva západonemecké trawlery. Okamžite vyrazili na miesto, ktoré udal radista Hansa Hedtofta, ale priplávať na pomoc ohrozenej lodi nemohli skôr ako o päť hodín.
Pozornosť hliadok i obsluhy radarov bola po celý tento čas napätá na maximum. Stačil okamih nepozornosti a vzhľadom na prítomnosť plávajúceho ľadu mohlo dôjsť k ďalšej katastrofe. Najrýchlejšie mohli byť na mieste helikoptéry, lenže letisko v grónskom Narsarsuaqu bolo od novembra 1958 uzavreté.
Rádiostanica Hansa Hedtofta medzitým o 15:12 odvysielala ďalšiu urgentnú depešu. Voda zaplavovala strojovňu a loď sa potápala. Stroje záchranných lodí pracovali naplno, ale ich rýchlosť nestačila. O 17:41 zachytil trawler Johannes Krüss poslednú správu z Hansa Hedtofta. Jej obsahom boli tri prosté znaky: S – O – S. Potom sa vysielačka dánskej lode odmlčala.
Posádky na oboch nemeckých trawleroch i na ponáhľajúcom sa Campbelli si uvedomovali, že teraz záleží na každej minúte. Počasie sa už niekoľko hodín zhoršovalo. Vietor hnal po hladine veľké vlny a neutešenú scenériu zahaľovala hustá hmla. V lepšom prípade došlo na Hedtofovi k výpadku elektrickej energie, v horšom sa už loď potopila a stroskotanci sa ocitli v člnoch na búrlivom mori. Ale keď Campbell dorazil na udané miesto katastrofy, bola hladina pustá.
Hans Hedtoft zmizol bez stopy a nič na tom nezmenilo ani týždeň trvajúce pátranie, do ktorého bolo zapojené množstvo lodí i lietadiel. Až o niekoľko mesiacov neskôr vyvrhli vlny na pobrežie Newfoundlandu záchranné koleso. To bolo všetko, čo zostalo z lode Hans Hedtoft.
Vzápätí sa objavili prvé otázky. Predovšetkým ako sa mohla taká moderne skonštruovaná loď potopiť po zrážke s ľadovcom. Odpoveď nepoznáme a pretože nedošlo k obhliadke vraku lode, veľmi pravdepodobne ju ani nikdy poznať nebudeme.
Bol ľadovec iba krycí manéver?
Môžeme si len domýšľať, aké udalosti sa na palube Hedtofta odohrávali v oných štyroch hodinách, ktoré uplynuli od okamihu zrážky s ľadovcom do chvíle, keď sa nad loďou zavrela hladina. Vyšetrovanie ukázalo, že na palube Hansa Hedtofta bola bez vedomia dánskeho parlamentu nainštalovaná trojica protilietadlových kanónov.
Spôsobila snáď katastrofu prevážaná munícia, ktorá po zrážke s ľadovcom z nejakého dôvodu vybuchla? Alebo bol ľadovec iba manéver, ktorým chcela posádka lode zakryť pravú príčinu nešťastia? Nevieme. Deväťdesiatpäť svedkov si tajomstvo lode Hans Hedtoft zobralo so sebou do hrobu na dne Atlantiku.
Spoločne s loďou sa potopili aj stáročia staré grónske kroniky, ktoré prevážala na uloženie do archívu. Potopenie Hedtofta tak zanechalo nezaceliteľnú ranu nielen v rodinách utopených mužov na jeho palube, ale tiež v histórii najväčšieho ostrova na svete.
Katastrofa lode Hans Hedtoft viedla aspoň k vylepšeniam v monitorovacom systéme ľadovcov. Tí 95 muži, ktorí sa utopili 30. januára 1959 pri myse Farewell, sú tak zatiaľ posledné ľudské obete zrážky lode s ľadovou horou.