Bol utorok 16. januára 1968 predpoludním. Na svahu Kubínskej hole sa skupina študentov Elektrotechnickej fakulty Vysokého učenia technického z Brna pripravovala na lyžiarsky výcvik. Na Oravu pricestovali dva dni predtým, bývali v neďalekej Kubínskej chate a program výcviku mali rozplánovaný na celý týždeň.
Počasie im sprvu veľkú radosť nerobilo. V noci z nedele na pondelok sa cez hory prehnala víchrica sprevádzaná snežením a v pondelok sa oteplilo. V utorok to už ale vyzeralo lepšie. Horský hrebeň bol síce zahalený v oblakoch, bolo však takmer bezvetrie a teplota asi štyri stupne nad nulou.
Okolo pol desiatej predpoludním sa študenti začali schádzať pri lyžiarskom vleku neďaleko chaty, aby ich inštruktori rozdelili do jednotlivých skupín. Na cvičnej lúke sa v tej chvíli pohybovalo 56 účastníkov výcviku, traja sa však rozhodli ešte vrátiť do chaty, aby si navoskovali lyže. Netušili, že vďaka tomu iba o vlások unikli tragédii.
„Zrazu som si všimla, ako okolo mňa lietajú akési snehové guľôčky. Vyzeralo to, akoby ich do mňa niekto hádzal, tak som sa otočila, aby som sa pozrela, kto to je. V tej chvíli som zbadala tmavý pás na vrchole kopca a niekto zakričal ‚Lavína!‘,“ spomínala vtedajšia študentka Jarmila Jurová v roku 2001 v dokumente Českej televízie Osudové okamihy.
Masa snehu, široká asi 500 metrov a hrubá dva a pol metra, sa uvoľnila vo výške 1 320 metrov nad morom neďaleko lyžiarskeho vleku pätnásť minút po desiatej a valila sa dolu svahom. „Keď som to zbadala, hneď som sa otočila a chcela som zísť dolu. Asi po dvoch-troch metroch ma to ale dostihlo a potom už boli len kotrmelce v lavíne,“ opisovala Jarmila Jurová kritické chvíle.
Lavína, ktorá v priebehu niekoľkých sekúnd prekonala vzdialenosť niekoľko sto metrov, len o kúsok minula Kubínsku chatu a zastavila sa až 600 metrov pod ňou. Odhadom asi 300-tisíc kubických metrov snehu zo svahu doslova zmietlo a zavalilo všetko, čo stálo v ceste, vrátane 53 ľudí.
Jedným z nich bol aj Jurovej spolužiak Vladimír Staniček, ktorý mal však šťastie, že sa nedostal hlboko pod lavínu. „Podarilo sa mi zdvihnúť ruku a zbadal som prenikajúce svetlo. Nebol som síce úplne na povrchu, ale videl som, ako to presvitá. Po chvíli sa mi podarilo vyhrabať. Lyže ani palice som už nemal, lavína zo mňa všetko strhla. Vzápätí som začul výkriky bolesti a volanie o pomoc,“ spomínal po rokoch v televíznom dokumente.
Začal sa súboj s časom. Vedúci lyžiarskeho kurzu Eduard Hrazdíra, ktorý mal rovnaké šťastie ako Staniček a niekoľkí ďalší študenti a po chvíli sa mu podarilo z lavíny vyhrabať, začal organizovať záchranné práce. Kritickú situáciu komplikoval fakt, že chata v tej chvíli nemala kontakt s okolitým svetom. Práve spomínaná nočná víchrica totiž prerušila telefonické spojenie. Hrazdíra teda poslal do najbližšej dediny po pomoc. Medzitým sa študenti a inštruktori, ktorým sa spod snehu podarilo dostať, spolu s personálom chaty snažili nájsť v lavíne a vyslobodiť spod nej čo najviac ľudí.
Študent, ktorého inštruktor poslal po pomoc išiel na lyžiach pokiaľ to bolo možné, potom bežal a keďže v lyžiarskych topánkach sa mu utekalo zle, vyzul si ich a do dediny dobehol v ponožkách. Najprv volal na bezpečnosť, ale tam mali práve obedňajšiu prestávku. Kontaktoval teda posádku a vojaci z nej prišli na miesto nešťastia ako prví, okolo pol tretej. Krátko po nich dorazili aj záchranári z horskej služby.
Ešte v ten deň sa podarilo spod lavíny vyslobodiť všetkých čo prežili a tiež telá piatich študentov, ktorých masa snehu zabila. Záchranná akcia, ktorej sa zúčastnilo viac než sto ľudí, počnúc účastníkmi kurzu, cez personál chaty, príslušníkov horskej služby, bezpečnosti až po vojakov, trvala napokon 24 hodín. Poslednú obeť lavíny našiel záchranársky pes na druhý deň predpoludním, asi 300 metrov od chaty.
Nešťastie si tak napokon vyžiadalo šesť ľudských životov a jedenásti študenti skončili v ružomberskej nemocnici - ôsmi utrpeli ťažké zranenia, traja ľahšie.
Nešťastie dnes pripomína pamätník, ktorý na jeho mieste neskôr postavili. Na osudnom svahu sa už lyžovať nedá, je zalesnený a nestojí ani Kubínska chata, v ktorej boli študenti ubytovaní. V roku 1973 vyhorela a už ju na tomto mieste neobnovili.
Tragédia na Kubínskej holi patrí medzi najväčšie tohto druhu na Slovensku. Najhorší prípad spojený s pádom lavíny sa stal vo februári 1924, keď masívny zosuv snehu zo svahov Krížnej vo Veľkej Fatre zničil polovicu osady Rybô a pripravil o život osemnásť jej obyvateľov. V marci 1956 zasa lavína zo Žiarskej hole v Nízkych Tatrách zničila domček lesných robotníkov a šestnástich ich zabila. V roku 1974 sa zrútila lavína zo Sedla nad Sokolom vo Vysokých Tatrách a zasypala lyžiarsky svah, na ktorom práve prebiehal lyžiarsky výcvik. Pri tragédii vtedy zahynulo dvanásť študentov. V roku 2005 prišlo v dôsledku pádu lavíny o život sedem českých turistov v Západných Tatrách.