Pre generácie Juhoslovanov bol slávnym partizánskym veliteľom a osloboditeľom. Pre zahraničie bol však Josip Broz, ktorý od roku 1934 používal aj meno Tito, tiež diktátor a neukojiteľný sukničkár.
Traduje sa historka, že v lete 1944 vytiahol britský ministerský predseda Winston Churchill na Josipa Broza Tita z ničoho nič pištoľ. Stalo sa to v Neapole a podľa Churchilla išlo iba o žart. Podľa iných to mala byť skúška, koľko toho v tom čase najslávnejší partizánsky veliteľ Európy vydrží.
Bez ohľadu na to, či je táto príhoda pravdivá, Tito toho vydržal veľa.
Počas druhej svetovej vojny si s ním a s jeho armádou (na konci konfliktu mala 800-tisíc ľudí a bola štvrtou najväčšou v antifašistickej koalícii) neporadil Hitler s Mussolinim. A po vojne úspešne vzdoroval požiadavkám Churchilla, amerického prezidenta Eisenhowera aj vyhrážkam sovietskeho diktátora Stalina.
A nielen vzdoroval. Dokázal ich aj prežiť a udržať sa sám na vrchole moci až do svojej smrti v máji 1980. Prečo?
Proti prúdu, proti všetkým
Zrod Titovho desaťročia trvajúceho kultu vykresľujú desiatky kníh. V jednej z najabsurdnejších, v doslove Partizánskych príbehov pre deti od Branka Čopiča, ktorá vyšla aj u nás už v roku 1947, sa píše: „Tito zvíťazil, už nebol iba obyčajný vojak. Milovaný hrdina z ľudu osvedčil v najťažších časoch Juhoslávie toľko múdrosti, vernej lásky, veliteľskej sily a štátnickej prezieravosti, že z vôle ľudu prijal čestný titul maršala a nová Federatívna ľudová republika Juhoslávia ho ctí a miluje ako svojho zakladateľa, tvorcu a otca.“
Niečo na tom naozaj bolo, pretože niekdajší juhoslovanský vodca dokázal lavírovať v čase vojny i po nej medzi svetovými veľmocami a vždy z toho vyšiel „víťazne“.
Napriek tomu, že juhoslovanským partizánom bola cez vojnu padákmi zhadzovaná britská a americká vojenská pomoc a oni aj vďaka tomu na seba viazali dvadsaťpäť nemeckých divízií, západné mocnosti svoj boj o rovnomerné rozdelenie vplyvu v Juhoslávii prehrali. Tito totiž ako jediný z komunistických európskych vodcov spojil národnooslobodzovací boj so socialistickou revolúciou. Má teda na svedomí aj beštiálne vraždenie triednych nepriateľov, teda všetkých, ktorí komunizmus odmietali.
Juhoslovanskí partizáni však počas vojny naozaj vynikali skvelými manévrovacími schopnosťami a miestne obyvateľstvo ich čoraz viac podporovalo. Navyše ich vodca dokázal národy Juhoslávie presvedčiť (to až také ťažké nebolo), že svoju krajinu si majú oslobodiť sami, a tvrdo odmietal cudzie vojská na svojom území. Nič na tom nezmenili ani hrozby, že pomoc pre jeho vojsko sa zastaví. Východ aj Západ vo vojne Tita potrebovali a on to dokázal šikovne využiť.
Nedostal ho Hitler ani Stalin
Lepšie než popis vojnových bitiek dokumentujú Titov život dva príbehy. Tak Hitler, ako aj Stalin ho totiž chceli nechať zabiť. Nepodarilo sa im to.
Josip Broz sa narodil 5. mája 1892 v chorvátskom Kumrovci vo veľmi chudobnej dedinskej rodine ako siedmy z pätnástich potomkov. Jeho otec bol Chorvát a matka Slovinka. Ako prezident však oslavoval narodeniny 25. mája a tento dátum mal zapísaný aj v oficiálnych dokumentoch.
K dvojitému dátumu narodenia sa dostal omylom. Keď si mladý Broz po návrate z prvej svetovej vojny vybavoval nové doklady, úradník sa pri vypĺňaní osobných údajov pomýlil a číslo vojenského regimentu, v ktorom Broz slúžil, zapísal ako dátum narodenia. Táto chyba sa však nezmazateľne zapísala do histórie.
Hitler, nahnevaný novými a novými úspechmi juhoslovanských partizánov, vydal rozkaz, aby bol Tito za každú cenu zlikvidovaný. Zrodil sa plán operácie označenej kódovým názvom Rösselsprung, ktorej cieľom bolo nielen silnou ofenzívou eliminovať odpor na Balkáne, ale aj zlikvidovať najvyššie partizánske velenie a zajať príslušníkov sovietskej, britskej a americkej vojenskej misie, ktoré pri nich pôsobili.
Nacistická výzvedná služba zistila všetko potrebné – vrátane dátumu narodenia a toho, že sa Tito so svojím štábom nachádza v Drvare, meste v západnej Bosne.
Začiatok operácie, ktorú odštartoval prepad parašutistov, bol určený na úsvit 25. mája 1944. Nemci vychádzali z predpokladu, že partizáni budú dlho do noci oslavovať veliteľove narodeniny a nebudú teda schopní klásť taký silný odpor. Tito však samozrejme nič neoslavoval, pretože sa narodil inokedy, a tak sa napokon akcia zmenila na tvrdý boj a Titovi sa podarilo uniknúť.
V očiach vojnového víťaza Stalina bol Tito dlho „vzorným komunistom“. Už v roku 1938 presvedčil sovietskeho vládcu o svojej hlbokej lojalite a stal sa vodcom juhoslovanských komunistov. Po vojne však vypovedal Stalinovi poslušnosť a hnal krajinu vlastnou socialistickou cestou.
Písal sa rok 1948, keď roztržka so Stalinom vyvrcholila. Tito sníval, že vytvorí „balkánsku federáciu“, ktorej súčasťou by, okrem Juhoslávie, boli aj Bulharsko a Albánsko. Plán vypracoval už počas vojny spolu s bulharským komunistickým vodcom Georgim Dimitrovom. Tito postupne navštívil okrem Bulharska aj Maďarsko a Rumunsko, ktoré pristúpili k politickým zmenám podľa juhoslovanského vzoru, a následne s nimi podpísal zmluvy o spolupráci.
To všetko sa uskutočnilo pred predchádzajúceho schválenia Kremľom. Stalin, ktorý Titov projekt sprvu schvaľoval a videl v ňom ľahkú cestu k rozšíreniu sovietskeho impéria, spozornel. Silný socialistický štát na Balkáne, na čele ktorého by stál doma populárny a rešpektovaný vodca, sa mu však postupne čoraz viac prestával páčiť. Titova federácia s okolitými spojencami totiž mohla ohroziť mocenské postavenie Sovietskeho zväzu v strednej a východnej Európe.
Stalin si preto zástupcov Juhoslávie a Bulharska predvolal do Moskvy a prikázal im, aby „balkánsku federáciu“ vytvorili podľa jeho predstáv a pokynov a zároveň im zakázal v jej mene rokovať na medzinárodnej scéne bez jeho predchádzajúceho súhlasu.
Juhoslovanský vodca ale 1. marca 1948 tieto požiadavky jednoznačne odmietol. Stalina sa to pochopiteľne dotklo a adresoval mu niekoľko výhražný listov, v ktorých ho obviňoval z kontrarevolúcie. „Myslíme si, že politická kariéra Trockého by pre vás mohla byť dostatočným varovaním,“ napísal v jednom z nich.
Tito ale nemienil mlčky prijímať údery. Všetky Stalinove obvinenia jednak odmietol a vyhlásil, že nie on, ale Stalin v skutočnosti zradil revolúciu a že on síce miluje Sovietsky zväz, ale Juhosláviu a socializmus miluje ešte viac. Stalinove listy dokonca zverejnil.
To už bolo na sovietskeho diktátora priveľa. Rozhodol sa, že namiesto Tita sa musí na čelo Juhoslávie postaviť niekto iný, samozrejme, poslušnejší.
„Pohnem malíčkom a Tito zmizne,“ vyhlásil vraj Stalin a rozhodol sa pre prípravu operácie Jastrab. V roku 1952 sa ešte doťahovali chystaného detaily atentátu a čakalo sa len na Stalinov podpis. Smrť ale bola rýchlejšia na druhej strane. Sovietsky diktátor zomrel skôr, ako stihol rozsudok nad bývalým priateľom Titom parafovať.
Vo východnej Európe vrátane Československa sa o Titovi ešte niekoľko rokov hovorilo ako o „krvavom psovi“ a roztržka sa skončila až v druhej polovici päťdesiatych rokov. Doma je však velebený s neobyčajnou úctou a je postavený takmer na úroveň svätca. Lenže – kto ho nevelebil, išiel do väzenia.
Život dobrodruha
Celý Titov život bol pestrý a dobrodružný. Pred druhou svetovou vojnou byl veľakrát vo väzení, musel emigrovať, ale vždy sa vrátil. Niekoľkokrát sa oženil, mal desiatky mileniek a zanechal asi pätnásť potomkov – oficiálnych i neoficiálnych.
V súvislosti s vojnou tieto jeho vzťahy ústili až do neuveriteľných vecí: počas pobytu v južných Čechách v roku 1911 mal milostný vzťah so sudetskou Nemkou Lizou Spunerovou. Tá mu dala syna Hansa, ktorý neskôr zahynul ako nemecký vojak. A práve v boji proti Titovým partizánom! Syn Žarka z prvého manželstva s Ruskou Pelageou Belousovovou, ktorú si zobral v roku 1919, bol ako partizán ranený a zostal invalidom. A jeden z jeho ďalších mužských potomkov, Slaviša, uzrel svetlo sveta v čase bojov v roku 1942. Porodila ho Titova partizánka Davorjanka Paunovičová.
Napriek povesti sukničkára a autoritárskeho politika si Tito udržiaval vo svete výnimočné postavenie, ktoré získal počas vojny a potom vďaka svojmu odporu voči Stalinovi. To mu vydržalo až do smrti. Keď v roku 1980 zomrel, prišlo viac politických celebrít než na pohreb J. F. Kennedyho. Bez ohľadu na to, či si niekto myslel, že Tito bol krvavý pes, či skvelý vojvadca.
JOSIP BROZ TITO
Narodil sa 5. mája 1892 v Kumrovci v Chorvátsku, vyučil sa za strojného zámočníka a ako 18-ročný vstúpil do sociálnodemokratickej strany. V roku 1913 narukoval v Záhrebe do armády a po šiestich mesiacoch sa stal najmladším seržantom rakúsko-uhorskej armády.
Počas prvej svetovej vojny bol na ruskom fronte, kde sa nechal v roku 1915 zajať. Po boľševickej revolúcii v Rusku vstúpil do Červenej armády aj do komunistickej strany. Po návrate do Chorvátska organizoval revolučné akcie vznikajúcej Komunistickej strany Juhoslávie, za čo bol väznený.
V roku 1937 ho zvolili na čelo Komunistickej strany Juhoslávie, v roku 1940 stranu zreorganizoval a pripravil ju na ozbrojený boj proti fašizmu. Keď bola v apríli 1941 krajina napadnutá, ilegálny aparát sa dal hneď do pohybu. Po napadnutí ZSSR Nemeckom bol vymenovaný za hlavného veliteľa Národnej oslobodeneckej armády Juhoslávie; tá odrazila sedem nemeckých ofenzív.
Po druhej svetovej vojne vyhlásil vlastnú, tzv. juhoslovanskú cestu k socializmu a odmietol pokusy o ovládnutie svojej krajiny Moskvou. Po definitívnej roztržke s Kremľom sa zbližoval so Západom a z Juhoslávie sa stal najliberálnejší komunistický štát.
Zomrel 4. mája 1980 v Ľubľane vo veku 88 rokov.