Obsadenie Rakúska nacistickým Nemeckom 12. marca 1938 patrí ku kľúčovým udalostiam obdobia pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Nacistický vodca už v roku 1937 hovoril o potrebe získať pre Nemcov ďalší „životný priestor“ a medzi prvé obete zaradil Rakúsko a Československo, čo zdôvodnil ich strategickou polohou.
Hoci sa pri pohľade na fotografie davov vítajucich zdvihnutou pravicou príjazd nemeckých vojakov zdá, že takzvaný anšlus neznamenal pre Nemcov vážnejší problém, okolnosti, ktoré mu predchádzali naznačujú, že to také hladké nebolo.
O Hitlerovej vízii ďalšieho vývoja v Európe, vrátane konkrétnych cieľov a približného časového rozvrhnutia akcií, svedčí takzvaný Hossbachov protokol, teda neoficiálny záznam schôdzky najvyšších predstaviteľov nemeckej armády a diplomacie, ktorí sa u Hitlera stretli začiatkom novembra 1937. Napriek námietkam niektorých účastníkov stretnutia, ktorí sa obávali reakcie Francúzska a Británie, začal vodca svoj plán realizovať.
Hitler si 12. februára 1938 pozval rakúskeho kancelára Kurta Schuschnigga do svojho sídla v Berchtesgadene a predložil mu zoznam siedmich požiadaviek. Išlo predovšetkým o legalizáciu rakúskych nacionálnych socialistov, prepustenie ich súkmeňovcov zatknutých po nevydarenom pokuse o prevrat v roku 1934 a vymenovanie rakúskeho nacistu Arthura Seyssa-Inquarta za ministra vnútra. Schuschnigg nič nepodpísal, odišiel a Hitler sa rozhodol, že na odpoveď počká tri dni.
O niekoľko dní neskôr bola v Rakúsku vyhlásená amnestia pre nacistov a vláda bola pretvorená v duchu nacistických požiadaviek. Ďalšie Hitlerove podmienky rakúsky kancelár odmietol a oznámil, že o otázke nezávislosti krajiny dá vypísať referendum.
Výsledok hlasovania bol neistý. Hitler preto pohrozil Rakúsku vojenskou intervenciou, čím si zaistil odvolanie plebiscitu i Schuschniggovo odstúpenie. Na uvoľnený post mal byť dosadený nacista Seyss-Inquart, ktorého sa však rakúsky prezident Wilhelm Miklas zdráhal vymenovať. Nakoniec ale aj on tlaku Berlína ustúpil.
V noci na 11. marca vydal Hitler rozkaz na začiatok operácie Otto, čo bol plán na obsadenie Rakúska. Nemecké jednotky nasledujúci deň vpochodovali na územie svojho menšieho suseda. Veľká časť Rakúšanov pri tom sprevádzala pochod nemeckých jednotiek od hranice až na Námestie hrdinov v centre Viedne s nadšením, ako to dokazuje množstvo dobových fotografii a filmových záberov.
O deň neskôr bolo Rakúsko začlenené ako takzvaná Východná marka (Ostmark) do nemeckej ríše. V referende, ktoré sa konalo o necelý mesiac, tento krok schválilo 99,7 percent obyvateľov. Hlasovanie sa však konalo v atmosfére zastrašovania oponentov, pričom viac než 70-tisíc režimu nepohodlných osôb bolo už pred hlasovaním preventívne zatknutých a ďalším 200-tisíc Rakúšanom bolo odobraté volebné právo.
„V marci 1938 bola podpora nacistov oveľa silnejšia než hlasy proti, nesmieme ale zabúdať na to, že niektorí Rakúšania boli skutočnými obeťami, zažili perzekúcie a prenasledovanie. Iné Rakúsko vždy existovalo,“ napísal známy rakúsky historik Gerhard Jagschitz. Podľa neho nahral nacistom aj fakt, že pre štáty Dohody bolo Rakúsko vždy na okraji záujmu. Svedčí o tom podľa Jagschitza aj skutočnosť, že proti anšlusu protestovalo iba ďaleké Mexiko a Sovietsky zväz.
Nacistická minulosť krajiny je v Rakúsku citlivou témou dodnes. Oficiálny výklad anšlusu dával po roku 1945 prednosť tvrdeniu, že alpská republika bola prvou obeťou nemeckej expanzie. Až v deväťdesiatych rokoch sa sociálnedemokratický kancelár Franz Vranitzky odvážil nahlas vysloviť, že „okrem obetí boli medzi Rakúšanmi aj vinníci“.
Rakúsky prezident Heinz Fischer v roku 2015 zdôraznil, že sa nesmie zabúdať na spoluvinu Rakúska na hrôzach nacistickej diktatúry. Za „hanebné a smutné“ označil vlani udalosti nový rakúsky kancelár Sebastian Kurz. „Rakúsko priznáva svoj podiel viny a hlási sa k zodpovednosti," píše sa tiež v programe rakúskej vlády.