A pieseň rastie ďalej, / keď v spánku, v ľahkom sne / na ústach mojej malej / sladký smiech bubloce / a keď sa moja žena / k postieľke nakloní / tou krásou premožená, / to vo mne srdce spieva / ako kremeľské zvony. / A šepce: Vďaka, Stalin!
Úryvok z básne Ctibora Štítnického je len malou ochutnávkou toho, čo na oslavu tohto muža súdobí československí poeti vytvorili. A ako sa uvádza v poznámke k výberu veršov zbierky Stalin je život lidí budoucích, „zborník neobsahuje všetky básne napísané na oslavu Stalinovej veľkosti. Redakčná rada... zahrnula do zborníka len básne vysokej umeleckej úrovne“.
Aj samotný adresát týchto veršov – vlastným menom Josif Vissarionovič Džugašvili, bol umelec. Písal básne (vraj celkom obstojné), doslova hltal knihy, veľmi pekne kreslil. A podobne, ako zostavovatelia zbierky, dokázal oddeliť zrno od pliev. Niekedy tak dôkladne, že ani zo samotných zrniek toho veľa nezostalo. Napriek mnohým úskaliam postupoval systematicky a dôsledne. No nechával za sebou až priveľa pohnutých osudov.
Napoleonský postreh
Tú svojskú drsnú poetiku si pestoval už od detstva. Keď ho netĺkol otec – alkoholik, hrával sa s vrstovníkmi na boje s Rusmi. Malý „Koba“ si osvojil meno hrdinského abreka – spolovice zbojníka a napoly revolučného gruzínskeho vlastenca – z dobrodružného románu Alexandra Kazbegiho.
Neduživý chlapec, ktorého si navyše vrstovníci doberali za skutočnosť, že má na jednej nohe zrastené dva prsty, však vtedy ešte priveľkou fyzickou silou nevynikal. A nevynikal ňou ani o vyše dve desaťročia neskôr, keď spolu s ďalšími kumpánmi prepadával banky a z lupu pomáhal financovať fungovanie vtedy ešte stále sa len rozvíjajúcej boľševickej strany v cárskom Rusku.
No nechýbal mu intelekt ani brutalita a ich spoločnou kombináciou vytvoril celú paletu prostriedkov, ako ovládnuť masy.
Poďme však pekne po poriadku. Keď ho v poslednom ročníku vylúčili z cirkevného seminára (údajne pre čítanie marxistickej literatúry, no niektoré pramene uvádzajú ako dôvod aj to, že zneužil maloleté dievča), vydal sa na dráhu profesionálneho revolucionára. Čas strávený medzi prísnymi vyučujúcimi v dogmatickom prostredí však na ňom podľa všetkého zanechal stopy.
„Škola mu vnútila nielen typický spôsob myslenia a uvažovania, reči, aj písania, ale porušila aj jeho náboženskú vieru získanú od matky a zrejme aj jeho pôvodne vyvinutý vášnivý socializmus,“ píše v knihe Stalin – stručný životopis český historik Václav Veber.
To, prečo sa z hrdého Gruzínca stal zástanca mašinérie, ktorá potiera nielen národy a národnosti, ale vôbec dôležitosť jednotlivca, malo podľa Tomáša Kluberta z Ústavu pamäti národa racionálne opodstatnenie: „Hoci Gruzínsko bolo Ruskom dobyté a v roku 1921 v ňom bol násilím nastolený boľševický režim, Stalin pochopil to, čo už skôr pred ním Napoleon.“
Ten bol spočiatku tiež korzickým nacionalistom, ale zistil, že vo Francúzsku sa presadí oveľa viac, ako keby zostal lokálnym politikom na malom ostrove. „A zrejme toto bol aj Stalinov prerod. Pochopil, že keď sa zapojí do hlavného prúdu ruskej politiky, získa nepomerne väčší vplyv a moc, ako keby sa hral len na gruzínskom piesočku,“ hovorí Klubert.
Byrokrat a tyran
A nahráva mu aj situácia doma i v Európe. Lenin aj celé vedenie boľševikov totiž ešte pred 1. svetovou vojnou z Ruska utiekli a keď vypukla takzvaná februárová revolúcia, boli v podstate mimo diania. Stalin, ktorý vojnu strávil vo vyhnanstve na Sibíri, zrazu patril k tým, ktorí mali najvyššie funkcie.
„Stranu do Leninovho príchodu fakticky viedol a vtedy si začal okolo seba vytvárať okruh budúcich spolupracovníkov, najmä Viačeslava Molotova, ktorí mu boli oddaní. A keď to začalo ísť s Leninom zdravotne dolu vodou, hľadali niekoho, kto by stranu riadil po byrokratickej stránke,“ vysvetľuje Tomáš Klubert.
Pre Stalina tak vytvorili funkciu generálneho tajomníka, ktorá mala byť najmä úradnícka. „Stalin sa podujal na nezáživnú byrokratickú činnosť, ktorú nikto nechcel robiť, lebo ako neskôr povedal: ,kádre riešia všetko‘. Čiže ten, kto rozhoduje o personálnej politike, získava skutočnú moc,“ hovorí Klubert.
Stalin tak postupne dosadzoval svojich prívržencov a sympatizantov do vedúcich funkcií, takže „keď naňho chorľavý Lenin začal poukazovať ako na možnú hrozbu, bolo už neskoro“.
Na čelo Sovietskeho zväzu sa tak dostal muž, ktorého meno hovorilo za všetko – Stalin – oceľový. A tvrdosťou za svojím predch...
Zostáva vám 85% na dočítanie.