Mal prezident Edvard Beneš možnosť zabrániť príchodu komunistov k moci, ak by voči nim na jar 1948 postupoval inak?
Beneš nemal prakticky žiadnu šancu zvrátiť nástup komunistov, a to ani vo februári. Aj keby vtedy neprijal demisiu vlády, tak komunisti by si cestu k moci našli. Aktivizovali by svojich stúpencov, ovládli bezpečnostné zložky či vyradili armádu.
Prečo sa Beneš rozhodol siedmeho júna odstúpiť?
Vo februári mal Beneš niekoľko možností. Buď riskovať prípadnú občiansku vojnu, alebo dúfať, že komunisti nebudú takí „zlí“. Nakoniec si vybral druhú možnosť a demisiu prijal. V júni už žiadnu šancu nemal. Naopak, stratil aj posledné zvyšky ilúzie, ktoré mu zostávali. Preto odstúpil. Sám si uvedomil, že s tým už nič urobiť nemôže.
Na rozdiel od dnešného politického nastavenia bol v tom čase prezident najsilnejšou postavou v štáte...
Vďaka prezidentovi Tomášovi Garrigueovi Masarykovi boli po vojne právomoci prezidenta oveľa silnejšie, než sú dnes. Český prezident Miloš Zeman sa v súčasnosti síce snaží svoju pozíciu trochu posilniť, ale určite nie je do takej miery, akú mala hlava štátu v povojnovom Československu. Pozícia prezidenta bola skutočne silná, a to nielen z ústavnoprávneho hľadiska. K tomuto postaveniu hlavy štátu výrazne prispel samotný Beneš, ktorý mal veľké renomé.
Čím si toto meno vybudoval?
Zohrával obrovskú morálnu rolu ako prezident, ktorý zo Západu dokázal vybudiť národ k odboju a počas celej vojny aktívne stál proti Nemecku. Jeho pozícia bola teda veľmi silná. Na druhej strane, práve s tým počítali jeho komunistickí protivníci na čele s Gottwaldom. Boli radi, že Beneš ich režim zaštiťuje. Ak by tam bol niekto iný, tak k rozporu s komunistami by došlo oveľa skôr. Beneš dával ich režimu určitú ochranu, ktorú im však už v júni nebol ochotný poskytovať.
Dá sa povedať, že Beneš podcenil Gottwalda?
Určite ho podcenil. Predovšetkým nedokázal správne odhadnúť podriadenosť Gottwalda Moskve. Nebol schopný doceniť to, do akej miery sú československí komunisti riadení z Moskvy a pripravení kopírovať politický model Sovietskeho zväzu, a to vrátane politických procesov. Benešovi ani nenapadlo, že niečo podobné by sa bezprostredne po vojne mohlo odohrávať aj v Československu.
Posudzuje ho dnes história práve z hľadiska tejto chyby a nesprávneho odhadu?
Do značnej miery áno. Na druhej strane, v tom čase bol vo veľmi nezávideniahodnom postavení. Nielen zdravotne na tom nebol úplne najlepšie, ale po februári bol unavený už aj psychicky. Mal veľké problémy. Doliehalo naňho celé to napätie, ktoré sa začalo za prvej republiky a kulminovalo po podpísaní Mníchovskej dohody v roku 1938. Nasledovala emigrácia, vojnové roky a návrat z exilu.
To sa podpísalo na jeho zdravotnom stave?
Namiesto toho, aby sa vrátil do stabilizovaného štátu, to bolo presne naopak. Videl, aká politická situácia v Československu panuje. Bolo mu jasné, že to nie je dobré. Toto politické napätie si na Benešovi vyžiadalo určité stopy. Do veľkej miery bol vyčerpaný psychicky aj fyzicky. Navyše nemal veľa možností. Komunisti boli odhodlaní za každú cenu uchopiť moc, v prípade potreby aj násilím. Práve toho sa on veľmi obával. A tak namiesto toho, aby krajinu doviedol do občianskej vojny, sa rozhodol, že komunistom ustúpi. Avšak naozaj podcenil situáciu, ktorá vzápätí nastala.
Gottwald upevnil moc komunistov a demokratickú republiku zmenil na diktatúru...
Áno, v tom čase bola strana mocensky nad štátnymi orgánmi. Nesmieme zabúdať, že vláda a parlament sa stali akousi prevodovou pákou komunistickej strany. Najvyššie štátne inštitúcie schvaľovali rozhodnutia, ktoré im predkladalo jej vedenie. Spojila sa funkcia prezidenta so šéfom strany. Navyše vo vláde bola zastúpená veľká časť vedúcich straníkov, takže aj týmto spôsobom bola moc personálne previazaná.
O všetkom rozhodoval jediný človek, Klement Gottwald?
Nie, to nebol jediný človek. Moc malo v rukách úzke stranícke vedenie. Po roku 1948 to bol Rudolf Slánský, Viliam Široký a niekoľko ďalších členov, ktorí sa postupne menili. Neskôr tam pribudol napríklad Gottwaldov zať Alexej Čepička. O všetkom rozhodovalo zopár ľudí, ktorí konali na popud Moskvy.