Dnešné maďarské mestá Miskolc a Vác sa mohli volať Miškovec a Vacov a ležali by na Slovensku. Nemecký Görlitz a Cottbus mohli byť súčasťou Čiech a poznali by sme ich ako Zhořelec a Chotěbuz. A naším južným susedom mohla byť aj Juhoslávia. Ak by sa pred sto rokmi naplnili idey predstaviteľov novovytvoreného československého štátu, územie republiky by vyzeralo úplne inak, než ho dnes poznáme zo starých máp.
Československá republika, ktorá ako jeden z nových štátnych útvarov vznikla na troskách Rakúsko-Uhorska, nadobúdala svoju konečnú podobu niekoľko rokov. Územné nároky a predstavy boli totiž jedna vec, nie vždy však boli legitímne voči susedným štátom. O priebehu hraníc, ktoré boli nielen otázkou politickou, ale museli byť aj v súlade s medzinárodným právom, sa tak viedli dlhé rokovania.
Bez Žitného ostrova, ale s koridorom
Prvé predstavy o území budúceho Československa načrtol už na začiatku prvej svetovej vojny vo svojich memorandách Tomáš Garrigue Masaryk. V prvom, ktoré vzniklo v októbri 1914, hovoril nielen o československom štáte, ale podrobne v ňom popísal aj jeho hranice. „Hlavný princíp bol, že územie Čiech a Moravy by malo zostať vo svojich historických hraniciach, ako existovali České kráľovstvo a Moravské markgrófstvo. Na Slovensku mala byť historická hranica iba severná, to znamená hranica Uhorska s Haličou. Južná sa mala pohybovať po etnickej hranici. Podľa Masarykovho memoranda malo mať Československo dva prístavy na Dunaji, vtedajší Prešporok, a Komárno. Žitný ostrov bol ešte mimo, mal byť súčasťou Maďarska,“ vysvetľuje pre HN historik Dušan Kováč.
V apríli 1915 predložil Masaryk prostredníctvom Roberta Setona-Watsona britském...
Zostáva vám 85% na dočítanie.