StoryEditor

Krvavá jeseň v Moskve: Konflikt s parlamentom a ozbrojené zrážky posilnili Jeľcinovu pozíciu

21.09.2018, 13:31
Autor:
ČTKČTK
Spor ruského prezidenta Borisa Jeľcina s parlamentom vyústil pred 25 rokmi do krvavých bojov.

Keď 21. septembra 1993, rozpustil vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin po dlhotrvajúci sporoch Najvyšší soviet (parlament), ktorý bol zvolený ešte v sovietskej ére, a Zjazd ľudových poslancov, málokto asi tušil, aké tragické dozvuky bude mať jeho rozhodnutie.

Politická kríza totiž vyústila do krvavého konfliktu medzi projeľcinovskými silami a obrancami parlamentu, ktorý si nakoniec vyžiadal podľa vládnych odhadov 187 obetí.

Poslanci boli už na jeseň presvedčení, že Jeľcin svojimi neodbornými zásahmi ničí ekonomiku a sociálnu sféru. Parlament tak najprv schválením zákona o vláde odobral prezidentovi mimoriadne právomoci, ktoré v decembri 1991 dostal od Zjazdu ľudových poslancov a ktoré mu umožňovali formovať a riadiť vládu bez súhlasu parlamentu, a potom sa niekoľkokrát pokúsil vysloviť Jeľcinovi nedôveru. Väčšinou však ani nedošlo k hlasovaniu.

Na jar 1993 Jeľcin vyhlásil v krajine zvláštnu prezidentskú správu a vyhlásil referendum o dôvere hlave štátu, v ktorom ho podporila nadpolovičná väčšina voličov. Po neustálych bojoch napokon podpísal 21. septembra výnos, ktorým parlament aj Zjazd ľudových poslancov rozpustil. Ďalšími hlavnými bodmi dokumentu bolo vypísanie predčasných volieb do nového zákonodarného zboru a aj to, že do začiatku práce nového parlamentu bude krajina riadená prezidentskými dekrétmi a vládnymi výnosmi.

Jeľcin síce pripustil, že mu to platná ústava nedovoľuje, svoj krok však vysvetlil „hlbokou krízou štátnosti“. Parlament kontroval tým, že Jeľcina zbavil funkcie prezidenta a za novú hlavu štátu vymenoval Alexandra Ruckého. V reakcii na tieto kroky vyrazili do centra Moskvy stovky ľudí.

Vtedajší šéf parlamentu Ruslan Chasbulatov síce vyzval vojakov, aby neposlúchali Jeľcinove rozkazy, ale minister obrany Pavel Gračov ubezpečil Jeľcina, že sa na podporu armády môže spoľahnúť. Plnú podporu vyjadril Jeľcinovi aj západ.

Prvé obete krvavej jesene priniesol útok skupiny ozbrojencov na hlavné veliteľstvo síl Spoločenstva nezávislých štátov dva dni po rozpustení parlamentu, pri ktorom prišli o život dvaja ľudia. Moskovské úrady potom odpojili elektrické vedenie do budovy parlamentu a Biely dom, ako sa vtedy budove parlamentu hovorilo, obkľúčili jednotky elitnej Dzeržinského divízie. Obrancovia parlamentu zosilnili barikády a začali sa ozbrojovať. Časť z nich po niekoľkých dňoch budovu opustila.

Tanky pred budovou ruského parlamentu na jeseň 1993. Tanky pred budovou ruského parlamentu na jeseň 1993. Reuters

​V Moskve začalo dochádzať k zrážkam medzi demonštrantmi a obrancami parlamentu s políciou. Jeľcin vyhlásil 3. októbra výnimočný stav a po piatej hodine ráno 4. októbra nariadil svojim jednotkám, aby podnikli „naliehavé opatrenia k oslobodeniu moskovských budov ovládaných povstalcami“. Na parlament potom zaútočila streľbou z tankov viac než tisícka vojakov.

Boje odštartovalo napadnutie budovy televízie Jeľcinovými odporcami. Po štvrtej hodine popoludní boli zatknutí vodcovia pokusu o prevrat vrátane Ruckého a Chasbulatova, ktorých neskôr odsúdili za „organizovanie masových nepokojov“. Vo februári 1994 boli na základe amnestie prepustenie a neskôr sa opäť angažovali v politike.

Jeľcin vyšiel z krízy posilnený. Krvavé udalosti nakoniec doviedli krajinu k parlamentným voľbám a hlavne k referendu, ktoré schválilo novú ústavu. Nový základný zákon podstatne rozšíril právomoci prezidenta na úkor parlamentu. Nová ústava dala prezidentovi právo menovať na odporúčanie premiéra ministrov.

Jeľcinovi kritici dodnes poukazujú na to, že Západ prijal podľa nich lživú formuláciu Kremľa o tom, že išlo o potlačenie komunistov a radikálov. Podľa nich si chcel Jeľcin iba udržať moc. Podpora Západu v tom čase pramenila predovšetkým z toho, že mnohí mali ešte pred očami august 1991, keď Jeľcin so svojimi vernými zlikvidoval pokus o puč konzervatívnych síl a pomohol vtedajšiemu prezidentovi ZSSR Michailovi Gorbačovovi, hoci s ním mal kontroverzné vzťahy, späť do Kremľa.

Asi najviac utrpela Jeľcinova popularita až po vpáde ruských vojsk do Čečenska v roku 1994. Napriek tomu bol o dva roky neskôr znovu zvolený do funkcie prezidenta. Svojím odchodom v roku 1999 Jeľcin naštartoval kariéru Vladimira Putina, ktorého si vybral za svojho nástupcu ako nie príliš známeho premiéra a ktorý je dnes prezidentom.

Po odchode z funkcie sa z Borisa Jeľcina stal dôchodca s doživotnými istotami. Zomrel v apríli 2007 ako 76-ročný.

menuLevel = 2, menuRoute = history/nove-dejiny, menuAlias = nove-dejiny, menuRouteLevel0 = history, homepage = false
05. február 2023 23:54