Keď sa na scénu z odovzdávania medailí za beh na 200 metrov na olympiáde v Mexicu City v roku 1968 pozriete pozornejšie, zistíte, že zatiaľ čo víťaz Tommie Smith má nad hlavou ruku natiahnutú, vystretú, John Carlos ju má trochu pokrčenú. Schválne, vysvetľoval neskôr, preto, aby ňou zvládol dať pohotovo úder, keby ich pri ceremoniáli niekto napadol.
Čakali všetko, aj toto. „Dostali sme veľa vyhrážok a ja som nechcel byť v tom okamihu pravdy bezbranný,“ uviedol.
Obavy boli namieste, ich protest proti rasizmu v Spojených štátoch a oslava boja Afroameričanov vyvolali pohoršenie. K násiliu nedošlo, ale k represiám a šikane áno.
Ticho a búrka na štadióne
Preteky na dvesto metrov vyhral Smith svetovým rekordom za 19,83 sekundy, jeho americký druh Carlos skončil tretí, medzi nich sa na striebornú pozíciu vklinil Norman. Pre ich časy si však história toto trio nezapamätala, vpísali sa do nej svojou angažovanosťou.
Dodnes sa pritom vedú spory, koho nápadom bolo využiť olympijské tribúny na politický protest. Carlos tvrdí, že to bol on, kto ešte pred finálovým behom Smithovi navrhol: „Chcem urobiť niečo, aby tí pri moci vedeli, že sa mýlia. A chcem, aby si to urobil so mnou.“ Smith naopak tvrdil, že to on povedal Carlosovi, že sa chystá vyjadriť protest: „Povedal som mu: Nemusíš sa pridať, ale ja to urobím.“
Boli to napokon Smithove čierne rukavice, ktoré zohrali pri odovzdávaní medailí hlavnú úlohu. Smith ju mal na pravej ruke, Carlos si požičal ľavú. Keď zaznela americká hymna, obaja atléti sklonili hlavy a vztýčili ruky hore v geste, ktorému americká spoločnosť i celý svet rozumeli ako vyjadreniu holdu moci a hrdosti černochov a ktoré si spojili s organizáciou Čiernych panterov, i keď Carlos neskôr objasňoval, že pre nich to bolo skôr gesto za ľudské práva.
Rukavice pritom neboli jedinými symbolmi športového ceremoniálu, ktorý sa zmenil na politickú udalosť. Obaja americkí atléti mali vyzuté topánky, ich čierne ponožky symbolizovali chudobu černochov, ich náhrdelníky okolo krku boli potom „za všetkých jednotlivcov, ktorí boli lynčovaní alebo zabití a za ktorých nik nevyriekol ani modlitbu“. A bodka na záver: v protiklade s olympijskými pravidlami mal Carlos rozopnutú mikinu, to zase na znamenie chudoby amerických robotníkov, bielych i černošských.
Ich austrálsky kolega nezostal bokom, americkí bežci ho o svojom zámere vopred informovali. Rozhodol sa pridať, na mikinu si pripol odznak Olympijského projektu za ľudské práva, ktorý si vyžiadal pred nástupom na stupne víťazov od jeho predstaviteľa Paula Hoffmana.
Keď podľa vzoru Čiernych panterov zdvihli päste, bolo to ako záblesk. Bolo to pôsobivé, silné a provokatívne. Ich paže vyčnievali do celého štadióna. „Keď vidíte, ako päťdesiattisíc ľudí stíchne, naháňa to hrôzu, je to ako byť v strede hurikánu,“ napísal neskôr Carlos. Ohromné a ohromujúce ticho ale netrvalo dlho, zmenilo sa na bučanie, protesty, pokriky.
Napriek tomu obaja afroamerickí atléti odišli aj zo stupňov víťazov so zdvihnutými päsťami. Druhé kolo čoskoro nasledovalo.
Funkcionár, ktorý sa priatelil s nacistami
Jeho hlavným protagonistom bol Avery Brundage, prezident Medzinárodného olympijského výboru: žiadal okamžité vylúčenie Carlosa a Smitha z amerického tímu. Atléti podľa neho „propagovali svoje politické názory“, čím zneužili a porušili základné princípy olympijského ducha“, hromžil.
Takto argumentoval ten istý Avery Brundage, ktorý nemal námietky, keď bola v roku 1936 olympiáda v Berlíne dejiskom nacistických pozdravov a ktorého prezývali „Slavery (Otroctvo) Avery“. Bol známy antisemita. Smith si chcel zobrať rukavice pôvodne preto, že im mal medaily odovzdávať práve Brundage a on mu nechcel podať holú ruku.
Keď sa americká delegácia zdráhala atlétov vylúčiť, pohrozil Brundage vylúčením všetkých amerických športovcov. To už zabralo, americký olympijský výbor odsúdil duo za „exhibicionizmus“ a obaja šprintéri dostali 48 hodín na to, aby si zbalili kufre. Hoffmana uchránili pred potrestaním jeho konexie.
Pozadu nezostala ani americká tlač, noviny Los Angeles Times športovcov obvinili z pozdravu podobného nacistickému, Times uverejnil olympijské logo, pri ktorom namiesto olympijského hesla „Rýchlejši, vyššie, silnejšie“ napísal „Hnevlivejšie, odpornejšie, hnusnejšie“.
Nie všetci sa však nechali zastrašiť. I keď sám Jesse Owens amerických športovcov prehováral, aby sa ďalších incidentov vyvarovali, mnohí z nich Smitha a Carlosa podporili. Traja černošskí atléti si prišli prevziať medaily za beh na 400 metrov v baretkách, aké boli súčasťou uniformy Čiernych panterov. Zlatý medailista v skoku do diaľky Bob Beamon prišiel na stupne víťazov v ponožkách, bronzový Ralph Boston s bosými chodidlami. Ženská štafeta na 4x100 metrov venovala svoje zlaté medaily verejne Smithovi a Carlosovi. Takáto vlna podpory už prešla bez sankcií.
Šikana a perzekúcia
Smith a Carlos sa im ale nevyhli ani po olympiáde. Smithov agent mu vypovedal zmluvu, boli ostrakizovaní.
„Nemohli sme zohnať prácu. Ľudia nám dokonca hovorili: nemôžeme sa k vám ani priblížiť, pretože si musíme zachovať vlastnú prácu. A to hovorili tí, ktorí boli moji priatelia, teda aspoň predtým, než som odišiel na olympiádu do Mexica City,“ spomína Smith.
Treba si uvedomiť, že to boli to časy, keď športovci nežili zo sponzorských peňazí a mávali civilné zamestnanie. Smith o to svoje v autoumyvárni prišiel. Jeho matka dostala po vyhrážkach smrťou, ktoré jej kvôli synovi chodili, dva roky po olympiáde infarkt a zomrela. Jeho manželstvo sa rozpadlo, bratov vyhodili zo stredoškolského futbalového tímu.
Carlos na tom nebol lepšie, skončil ako vrátnik v nočnom klube, istý čas vraj musel štiepať nábytok, aby mal čím kúriť, jeho deti spali v zime pri krbe. Žobral o peniaze, kradol, hral automaty. Aj jemu perzekúcia zničila rodinu. „Keď nie sú peniaze, nesie to so sebou opovrhnutie v rodine,“ uviedol. Jeho deťom v škole hovorili, že otec je zradca, jeho ženu šikanovali. Aj jeho čakal rozvod.
Perzekúciám neušiel ani ich austrálsky spolubojovník Peter Norman. Médiá o ňom a jeho nasledujúcich športových úspechoch mlčali. Na ďalšie olympijské hry nebol vybraný, hoci sa na ne kvalifikoval hneď trinásťkrát.
Carlos sa skúsil presadiť v americkom futbale. Keď sa zmenil duch doby, pracoval pre firmu Puma a americký olympijský výbor. Do amerického futbalu si našiel cestu aj Smith, nakoniec ale skončil ako profesor sociológie. Carlosa aktivizmus neopustil, zapojil sa napríklad do hnutia Occupy Wall Street. „Je to stále ten istý boj, ako bol pred štyridsiatimi tromi rokmi. Bojovali sme proti nezamestnanosti, za bývanie, za vzdelanie,“ povedal na jednej demonštrácii, „a za tie isté veci ľudia bojujú aj dnes.“