Keď v sobotu 19. októbra 1918 vystúpil na zasadnutí Uhorského snemu so svojou rečou poslanec Slovenskej ľudovej strany Ferdiš Juriga, po chvíli to v rokovacej sieni začalo vrieť. A nebolo to iba pre to, že v pléne v tom momente prvýkrát zaznela slovenčina.
„Žiadame na základe práva prírody a práva dejinného naše sebaurčujúce právo, aby sme – ako je to vôľou aj Karola kráľa – ako národ svoju zvláštnu štátnu jednotu tvorili v našej krajine, kde sme usídlení. Slovenský národ neuznáva oprávnenosť tohto snemu a jeho vlády, aby považoval seba za predstaviteľstvo slovenského národa,“ vyhlásil Juriga, za čo sa na jeho hlavu zniesla spŕška invektív.
Svojrázny národovec, poslanec a katolícky farár z Vajnôr bol v snemovni jediným zástupcom slovenských politických strán, veľmi aktívne v nej vystupoval a jeho články i parlamentné prejavy mohli ľudia pravidelne čítať na stránkach Slovenských ľudových novín. Bol v tom čase asi najviditeľnejším slovenským politikom a ľudia mohli mať dojem, že aj jediným. Nebolo to však tak.
Hoci je pravdou, že k rozhodujúcim aktivitám, ktoré napokon viedli k vzniku československého štátu, dochádzalo mimo nášho územia, či už v rámci zahraničného odboja, alebo krajanských komunít, domáca slovenská politická scéna existovala a i keď živorila, začínala sa na sklonku prvej svetovej vojny čoraz viac hlásiť o slovo. K československému riešeniu však dozrievala veľmi pomaly.
„Nový štát chcela česká politická elita a časť českej spoločnosti v ňom videla naplnenie svojho štátoprávneho sna. Slovenská spoločnosť na tom bola o poznanie horšie. Malá časť politickej elity bola za, ale tá väčšia, katolícka, bola v rozpakoch. A spoločnosť v najširšom slova zmysle, obyčajní ľudia, tí mali veľký strach. Keby došlo k referendu, tak by myšlienka nového štátu na Slovensku určite neprešla,“ osvetlil ned...
Zostáva vám 85% na dočítanie.