„Jeho jediným významným činom bolo to, že zomrel a bol pochovaný,“ vyhlásil vraj neskôr Howard Carter na adresu egyptského panovníka, ktorého hrobku objavil v novembri 1922.
Skutočne, Tutanchamón, ktorý nastúpil na trón ako deväťročný a vládol približne desať rokov, patrí z historického hľadiska k menej významným faraónom. Napriek tomu je však dodnes jedným z najznámejších vládcov starovekého Egypta. Dôvodom je práve objav jeho hrobky, považovaný za jeden z najväčších nálezov v dejinách archeológie.
Howard Carter, ktorý k nemu dospel, sa začal egyptológii venovať ako 17-ročný a ako výborný kresliar zo začiatku dokumentoval reliéfy objavené v hrobkách. Dostal sa do tímu slávneho egyptológa Flindersa Petrieho, čo sám neskôr označil za moment, ktorý zmenil jeho život. Petrie sa v prvých rokoch stal jeho patrónom a bol to práve on, kto ho zasväcoval do tajov archeologickej práce v teréne a zveroval mu čoraz náročnejšie úlohy. Tak sa Carter dostal nielen k výkopovým prácam, ale časom aj k ich riadeniu, až napokon dostal možnosť viesť vlastné projekty.
V roku 1914 ho zamestnal lord George Carnavon (financoval už aj predošlé výskumy, na ktorých sa Carter od roku 1907 podieľal), ktorý získal povolenie na výskum v Údolí kráľov. V tom čase 40-ročný rodák z Norfolku sa stal šéfom projektu, vykopávky však prerušila prvá svetová vojna. Práce obnovil až o tri roky neskôr.
Hoci ich mnohí od výskumu v týchto miestach odrádzali, tvrdiac, že v miestach kde robia výskum sa už nič nedá nájsť, pretože celú lokalitu prekopali iní archeológovia a dávno pred nimi vykrádači hrobiek, Carter veril, že bude úspešný. Viedli ho k tomu indície z iných predošlých nálezov, keď sa na niekoľkých artefaktoch vyskytovalo meno faraóna Tutanchamóna, a tak chcel nájsť jeho hrobku. Dlhých päť rokov však pátral bez úspechu a Carnavonovi už dochádzala trpezlivosť.
Na prelome rokov 1921 a 1922 Carterovi oznámil, že ďalšie výskumy už financovať nebude, ten ho ale napokon presvedčil, aby mu ešte dal šancu. Rozvinul pred ním mapu údolia a ukázal na relatívne malú plochu blízko hrobu Ramsesa VI., ktorá ešte nebola riadne preskúmaná. Mecenáš teda súhlasil, ale s tým, že mu dá maximálne rok. Na prelome októbra a novembra 1922 tak začal Carter so svojím tímom znovu kopať.
Písal sa 4. november, keď robotníci narazili na veľký kameň. Ako sa ukázalo, bola to časť schodiska. Keď ho celé odkryli, dostali sa k múru s vchodom, na ktorom boli pečate. Carterovi bolo jasné, že stojí pred vstupom do hrobky a s najväčšou pravdepodobnosťou bude najskôr prvým človekom, ktorý sa do nej od faraónovho pohrebu pozrie ako prvý. Zastavil práce a poslal lordovi telegram, aby prišiel čo najskôr do Egypta. Podľa dohody totiž v prípade nálezu hrobky do nej nesmel vstúpiť sám, ale musel čakať na svojho mecenáša.
George Carnavon pricestoval 25. novembra 1922 a na druhý deň popoludní spolu s Carterom a svojou dcérou Evelynou po odpečatení vchodu vstúpili ako prví ľudia po viac než 3 200 rokoch do priestorov, kde boli uložené pozostatky mladého faraóna Tutanchamóna. Čo v takejto chvíli asi človek prežíva? „Bola to ťažko opísateľná zmes nadšenia z objavu, napätia a zvedavosti, sprevádzaná mimoriadne zrýchleným pulzom,“ spomínal neskôr Carter.
To, čo v Tutanchamónovej hrobke našli, im vyrazilo dych. Hrobka, ktorú postupne a opatrne odkrývali dlhé týždne a mesiace, síce nebola veľká, tvorili ju iba štyri malé miestnosti, obsahovala však obrovské množstvo artefaktov nevyčísliteľnej hodnoty. Boli medzi nimi jednak predmety, ktoré faraón používal počas svojho života, ale aj ďalšie určené pre jeho posmrtnú potrebu, a takisto veci vyrobené výhradne na deň, keď bola celá výbava uložená do hrobky.
V predsieni boli napríklad štyri rozmontované vojnové vozy, niekoľko ležadiel vrátane pohrebného, kreslá a tiež Tutanchamónov trón. V hrobke nechýbalo ani množstvo nádob s olejmi, vodou i vínom, potraviny, toaletné potreby, odevy, látky či luky so šípmi. Súčasťou bohatej výbavy boli truhlice a ozdobné skrinky naplnené šperkami, alabastrové vázy, misky a sošky, amulety a desiatky ďalších magických i úžitkových predmetov.
V samostatnej komore, ktorá mala ako jediná z miestnosti aj nástennú výzdobu, boli uložené faraónove pozostatky. Ležali v sarkofágu zhotovenom z troch rakiev, pričom jedna z nich, vážiaca 110,4 kg, bola vytvorená z rýdzeho zlata. Vo vnútri bola aj dnes už svetoznáma Tutanchamónova zlatá posmrtná maska. Všetky predmety, a bolo ich viac než päťtisíc, napokon skončili v káhirskom múzeu, kde zaplnili dvanásť výstavných hál.
Po zverejnení objavu sa Carter a Carnavon stali doslova cez noc najslávnejšími ľuďmi na svete. Popri katalogizovaniu a výskume nálezu, čo robil Howard Carter, sa ho snažili maximálne spropagovať ,absolvovali množstvo prednášok, poskytovali rozhovory. Ich spoluprácu napokon predčasne ukončila smrť Georga Carnavona, ktorý skonal na začiatku apríla 1923 v Káhire vo veku nedožitých 57 rokov.
A práve v súvislosti s jeho náhlym úmrtím sa začalo skloňovať slovné spojenie Tutanchamónova kliatba. Legenda silnela s pribúdajúcimi ochoreniami a úmrtiami viacerých ľudí, ktorí do faraónovej hrobky vstúpili.
Záhadu sa podarilo objasniť až o mnoho rokov neskôr. Ako sa ukázalo, z bezmála 60 ľudí, ktorí do hrobky vstúpili ich v priebehu dvanástich rokov zomrelo osem, pričom ani jeden z nich nebol prítomný pri rozbaľovaní faraónovej múmie. Príčinou smrti lorda Carnavona bolo nedôsledné ošetrenie po poštípaní moskytom. Jeho dcéra Evelyn, ktorá bola takisto medzi prvými čo vstúpili do hrobky, zomrela až v roku 1980. No a sám Carter sedemnásť rokov po objave. Napriek tomu vedci pripúšťajú, že na niektoré z úmrtí mohol mať faraón vplyv. Presnejšie spóry plesní, ktoré boli v hrobke prítomné a ich vdýchnutie mohli spustiť alebo skomplikovať ochorenie u niektorých ľudí.
Howard Carter sa po celý zvyšok života venoval iba spracovaniu nálezu. Len výskum, zakonzervovanie a katalogizácia všetkých predmetov, ktoré posielal do káhirského múze mu zabrali päť rokov. Po návrate do Londýna začiatkom tridsiatych rokov sa potom pustil do práce na rukopise, v ktorom detailne opísal všetko, čo s nálezom Tutanchamónovej hrobky súviselo. Čoraz viac sa pritom sťahoval do ústrania, k čomu prispel aj pocit nedostatočného docenenia.
Vedecká obec ho totiž napriek prevratnému objavu do svojich radov neprijala. Bol zatrpknutý a presvedčený, že jeho handicapom bola absencia formálneho vzdelania, keďže bol viac-menej archeológ samouk. Do istej miery to bola pravda, odborníci však poukazovali ešte na jeden aspekt jeho objavu. Hoci bol nález rozsiahly, bohatý a nádherný, jeho archeologický prínos bol minimálny. „Získali sme z neho veľmi málo poznatkov o histórii tohto obdobia,“ konštatoval napríklad slávny a rešpektovaný britský egyptológ Alan Gardiner.
Howard Carter, ktorému niekoľko rokov po návrate domov diagnostikovali Hodgkinovu chorobu, zomrel napokon ako 65-ročný v marci 1939.
KTO BOL TUTANCHAMÓN
Jedenásty panovník 18. dynastie vládol Egyptu pravdepodobne v rokoch 1332 až 1323 pred naším letopočtom. Bol synom faraóna Achnatona (pôvodným menom Amenhotepa IV.), ktorý sa preslávil tým, že zavrhol starých bohov a vytvoril kult slnečného boha Atona.
Tutanchamón (pôvodne sa volal Tutanchaton, čo v približnom preklade znamená Žijúci obraz Atona) nastúpil na trón asi ako deväťročný po otcovej smrti a krátkom období vlád svojho strýka Smenchkara a tajomnej ženy menom Nefernefruaton. Zrušil Achnatonove radikálne náboženské reformy a zaviedol opäť oficiálne uctievanie boha Amona.
Hoci sa nechával zobrazovať ako faraón, ktorý poráža nepriateľov, v skutočnosti sa pravdepodobne žiadneho vojenského ťaženia osobne nezúčastnil.
Vládol asi desať rokov a po smrti ho pochovali na tradičnom pohrebisku egyptských panovníkov v Údolí kráľov, v blízkosti dnešného Luxoru. Krátko po pohrebe zrejme jeho hrobku vykradli, kňazi ju však opäť zapečatili. Ako prví do nej po viac než 3 200 rokoch vstúpili až Howard Carter a George Carnavon.
Od roku 1925, keď bola Tutanchamónova rakva otvorená, prešli jeho pozostatky viackrát podrobným skúmaním a v roku 2010 sa podarilo definitívne vyvrátiť teóriu o tom, že panovník zomrel cudzím pričinením. Testy DNA ukázali, že skonal ako devätnásťročný na gangrénu po úraze nohy alebo na maláriu.