Písal sa rok 1941 a Američania s hrôzou sledovali, ako nacisti pustošia Európu. Spojené štáty pod taktovkou prezidenta Franklina D. Roosevelta sa do vojny za Atlantikom zatiaľ nezapojili, to sa však už čoskoro malo zmeniť.
Náhly útok Japoncov na Pearl Harbor siedmeho decembra toho istého roku uvrhol zámorskú veľmoc neodvratne do víru najkrvavejšieho vojnového konfliktu v histórii ľudstva.
Medzi miliónmi Američanov, ktorým tento deň zmenil život, bol aj jeden sedemnásťročný stredoškolák z Phillips Academy v Massachusetts. Volal sa George Herbert Walker Bush a za takmer päťdesiat rokov sa mal stať 41. americkým prezidentom.
Vtedy ešte neplnoletý Bush mal okamžite v úmysle narukovať do armády, čo tiež urobil a po absolvovaní výcviku v námorníctve sa z neho stal pilot bombardéra. "Po útoku na Pearl Harbor to bol už úplne iný svet. Pre mňa to bola otázka modrej, červenej a bielej. Tvoja krajina bola napadnutá, mal by si vyraziť a pomôcť," spomínal podľa serveru Washington Post nedávno zosnulý americký prezident.
Cieľ rozhlasová veža
Bush nemal ešte ani devätnásť rokov, keď sa stal pilotom torpédových bombardérov. Chvíľa, ktorá ho mala do konca života definovať ako statočného muža so zmyslom pre službu svojej krajine, mala však prísť až o rok neskôr, v roku 1944, kedy sa zúčastnil náletu na japonský ostrov Čičidžima, vzdialený tisíc kilometrov od Tokia. Tento malý kus zeme bol nenahraditeľným rádiovým uzlom a zásoboval okrem iného aj slávny ostrov Iwodžima.
Okolo siedmej hodiny ráno vzlietli z americkej lietadlovej lode USS San Jacinto bombardéry Grumman TBM Avenger, v jednom z nich sedel aj dvadsaťročný George H.W. Bush. Piloti mali rôzne zadania, Bushov cieľ bola rozhlasová veža.
Letku v podobe čiernych bodiek na čisto modrom nebi privítali na začiatku náletu pripravené japonské protilietadlové delá. Asi necelú hodinu po opustení lode dostalo lietadlo budúceho amerického prezidenta zásah.
Barbaru opustil ako posledný
Dym okamžite zaplnil kokpit lietadla. "Môj bože, ten stroj čoskoro vybuchne," boli podľa denníka The Washngton Post v tú chvíľu Bushove myšlienky. Začal kričať rozkaz, nech lietadlo opustia ďalší dvaja členovia posádky William G. White a John Delaney. Sám dvadsaťročný pilot však svoju "Barbaru", ako po svojej priateľke a budúcej žene pomenoval svoj bombardér, hneď neopustil.
V situácii, keď cez dym ťažko videl ciferníky na palubnej doske len pár desiatok centimetrov pred ním, sa rozhodol ešte chvíľu v lete pokračovať a zhadzovať na nepriateľské ciele bomby. Zasiahol tiež svoj zamýšľaný cieľ - rádiovú vežu. Potom sa pokúsil zlyhávajúce lietadlo opustiť nadobro.
Keď z kokpitu padajúceho stroja vyliezol, vietor ho okamžite strhol dozadu a okrem roztrhnutého padáku mu tiež spôsobil poranenie hlavy. Udrel sa do hlavy a poranil si oko o chvost lietadla. Ako plachtil oblohou, sledoval, ako sa jeho horiaci Avenger zrútil do hlbín Pacifiku.
Zásah z hlbín. Z nafukovacieho člna do ponorky
Po pristátí vo vode sa mu podarilo nafúknuť malý záchranný čln, do ktorého vyliezol a dúfal, že ho niekto zachráni. Príliv ho však začal hnať smerom k pobrežiu ostrova. Sám bol príliš zoslabnutý, zvracal cez okraj svojho nafukovacieho člnu a pomaly strácal akúkoľvek nádej na prežitie. Brutálne mučiace praktiky Japoncov voči svojim americkým zajatcom boli známe.
"Myslel som, že je po mne," povedal Bush historikovi Jonovi Meachemovi o momentoch, kedy mohol dúfať už len v zázrak. Ten sa vynoril z vody neďaleko neho, bol to periskop ponorky USS Finback, ktorá ho krátko na to zachránila.
Veterán inej generácie
Bush bol z náletu jediný, komu sa podarilo uniknúť hrôzam zajatia, ktoré Čičidžima skrývala. Až po vojne sa totiž dozvedel, že jeho osem kolegov pilotov zomrelo na ostrove následkom mučenia naostreným bambusom či bajonetmi. Niektorým z nich Japonci odrezali hlavu.
Vôbec najhroznejší osud však mali štyria piloti, ktorým japonskí chirurgovia vybrali asi tridsaťcentimetrovú, takmer trojkilovú časť stehna, ktorú si spoločne s pečeňou pilotov pripravili k jedlu. Japonci, ktorí prežili, vypovedali, že ich pripravovali so sójovou omáčkou a zeleninou, všetko mali zapíjať horúcim saké.
James Bradley, ktorý o hrôzach na Čičidžime napísal knihu, svoje závery osobne oznámil Bushovi v roku 2003. "Len trasenie hlavy a úplné ticho," opísal jeho reakciu Bradley. "Žiadne znechutenie, šok alebo hrôza. Bol to veterán inej generácie."