Začiatkom roka 1988 sa vtedy ešte sovietske Arménsko ocitlo v dlhom a krvavom konflikte so susedným Azerbajdžanom o enklávu Náhorný Karabach. Aby toho nebolo málo, v decembri 1988 túto krajinu postihlo ďalšie nešťastie.
Pred 20 rokmi, 7. decembra 1988, zasiahlo horské oblasti na severe Arménska ničivé zemetrasenie so silou 6,9 stupne Richterovej škály, ktoré si vyžiadalo viac než 25-tisíc ľudských životov a 18-tisíc zranených.
Zemetrasenie udrelo o 11:41 miestneho času a jeho epicentrum sa nachádzalo asi 50 kilometrov od Leninakanu, druhého najväčšieho mesta vtedajšej Arménskej sovietskej socialistickej republiky, ležiaceho asi 150 kilometrov severozápadne od metropoly Jerevanu.
Arménsko leží na seizmickom rozhraní euroázijskej a arabskej tektonickej dosky a v nedávnej minulosti bolo zasiahnuté niekoľkými menšími otrasmi, ktoré si vyžiadali maximálne stovky obetí. V roku 1988 ale bolo zasiahnutých asi 40 percent územia krajiny.
Otrasy úplne zrovnali so zemou dvadsaťtisícové mesto Spitak, veľkú časť Leninakanu, ktorý sa dnes volá Gjumri, zmenilo na hromadu rozvalín, vážne poškodilo Kirovakan (dnes Vanadzor), Stepanavan a stovky ďalších dedín. Bez strechy nad hlavou zostalo viac než pol milióna ľudí (šestina vtedajšej populácie). Z postihnutých oblastí bolo nutné evakuovať viac než 115-tisíc ľudí, z toho mimo Arménska asi 76-tisíc. Asi 15-tisíc ľudí sa druhýkrát narodilo; toľko živých sa záchranárom podarilo vyslobodiť z trosiek.
„Najprv bolo počuť dunivý hluk a akoby zvnútra zeme sa zdvihol silný vietor. Hluk silnel a zem sa začala triasť tak silno, že nebolo možné sa udržať na nohách. Potom náhle mesto zahalil obrovský mrak bieleho prachu a zintenzívňujúci sa hluk sa zmenil na desivé burácanie. V jednej sekunde sa celé mesto zrazu zrútilo,“ opísal skazu Spitaku jeden z prítomných novinárov.
Nešťastie vyvolalo po celom svete nevídanú vlnu solidarity a aj vo vtedajšom Československu sa robili zbierky na postihnutých v Arménsku. Veľkou udalosťou bol Koncert pre Arménsko, ktorého výťažok putoval do zničenej krajiny. Vo svete mal ohlas, okrem darov a zbierok od vlád o obyvateľov všetkých možných štátov predovšetkým hudobný projekt Rock Aid Armenia, na ktorom sa podieľali všetky najslávnejšie hardrockové skupiny histórie.
Milióny dolárov do svojej domoviny poslali napríklad príslušníci arménskej komunity v USA. V Spojených štátoch bol práve v tom čase aj Michail Gorbačov. Vtedajší sovietsky vodca bezprecedentne požiadal amerického prezidenta Ronalda Reagana o pomoc, zrušil svoj ďalší program a vrátil sa do vlasti.
Reagan vtedy na tragédiu reagoval slovami: „Uzavreté hranice sa otvárajú, priatelia i nepriatelia sa rovnakou mierou delia o bremeno a veria v pomoc. Vďaka celosvetovému úsiliu sme sa znova presvedčili o existencii rozdielov nie medzi prostými ľuďmi, ale medzi politickými systémami.“
Po návrate do vlasti si vtedy populárny „Gorbi“ ako šéf štátu vypočul ostrú kritiku za to, že katastrofálne následky zemetrasenia boli zavinené najmä zlou kvalitou stavebných a montážnych prác a nedodržiavaním noriem pri projektovaní stavieb v oblasti so zvýšenou seizmickou aktivitou. Väčšina domov ale bola postavené za vlády Leonida Brežneva.
Gorbačov sľúbil rýchlu rekonštrukciu, ale napriek výdatnej pomoci z domova i zo zahraničia aj dva roky po tragédii ešte pripomínalo zničené mesto Spitak, v preklade Biele mesto, skôr utečenecký tábor. Veľkou udalosťou bolo otvorenie školy, ktorá bola v roku 1990 postavená za peniaze z Československa v centre tzv. Nového Spitaku, ktorý postupne vznikol nad zničeným pôvodným mestom.
V roku 1989 musela byť kvôli následkom zemetrasenia na istý čas zatvorená Metsamorská jadrová centrála pri Jerevane, ktorá pokrývala polovicu energetických potrieb republiky. To spoločne s vojnou o Náhorný Karabach uvrhlo krajinu do kritickej situácie, z ktorej sa spamätávala veľa rokov. Arménsko bolo totiž dlho vystavené azerbajdžanskej blokáde a situácia sa vyhrotila na začiatku deväťdesiatych rokov, po tom, ako zvyšné pozemné spojenie Arménska s okolitým svetom narušili boje abcházskych separatistov s gruzínskymi jednotkami.