Sovietskych vodcov vnímali bežní občania ako všemocných a žijúcich v luxuse. Povestný bol v tomto smere najmä Leonid Brežnev. Nikto ale nevedel, kde sa končia fámy a kde začína pravda, napísal ruský internetový portál Gazeta.ru.
O Brežnevovom rozmare kolovali anekdoty. „Aké sú príznaky prepchávania sa kaviárom? Zrastené obočie a nezrozumiteľná reč,“ hovoril jeden z populárnych vtipov v ére, ktorá trvala 18 rokov. Uštipačný vtip odrážal podráždenie nad životom sovietskej elity, takým odlišným od bežného života.
V súčasnom chápaní sa životný štýl sovietskeho vodcu a jeho rodiny nedá považovať za obzvlášť prepychový. Nemali ani jachty, ani vlastné ostrovy, ani zámky v Európe namiesto chaty. Avšak najmä ku koncu života si prvý tajomník komunistickej strany dožičil vrtochy, ktoré veľmi neladili s obrazom nezištného budovateľa komunizmu.
„Choroba a neobmedzená moc viedli k úpadku Brežneva ako politika a človeka. Prestal sa kontrolovať, stratil sebakritickosť, bral vážne podlizovanie. Keď ochorel, prejavili sa nepríjemné charakterové vlastnosti, ako podozrievavosť, ochota veriť klebetám, želanie byť videný v lepšom svetle, fantastická domýšľavosť. Uspokojenie čerpal z toho, čo preňho predtým nebolo dôležité – z darov,“ napísal publicista Leonid Mlečin v knihe Brežnev.
Je známe, že Brežnev miloval autá a vlastnil ich rozsiahlu zbierku, podľa rôznych údajov jeho osobný autopark tvorilo od 50 do 300 vzácnych vozidiel. Napríklad vodca talianskych komunistov mu daroval Maserati Quattroporte, nemecký kancelár Mercedes 600, americký prezident Lincoln Continental. K sedemdesiatke dostal Brežnev v decembri 1976 novú čajku GAZ-14, prvý, ktorá zišla výrobného pásu. Bol aj vášnivý lovec, a tak mu zahraniční lídri dávali nielen autá, ale aj veľmi drahé lovecké zbrane, až vznikla zbierka niekoľkých desiatok vzácnych pušiek.
„Bilo do očí, ako detinsky sa radoval z vecí. Mal očividnú slabosť pre pekné oblečenie, miloval napríklad svoj bobrí kožuch a pyšne predvádzal digitálne hodinky, ktoré v tom čase iba prichádzali do módy,“ spomína v pamätiach sovietsky politik Karen Brutenc.
Brežnevovo hlavné bohatstvo však nepredstavovali zbrane, autá či hodinky, ale všemožné vyznamenania a rady, ktoré zbožňoval. Na konci života bol držiteľom takého množstva medailí, že by len ich vymenovanie stačilo na samostatný článok. Pri každých jeho narodeninách vychádzal normovaný výnos o ďalšom vyznamenaní.
„Leonid Iľjič, aký darček by si si želal?“ opýtal sa ho raz diplomat Leonid Zamjatin. „Darček nabok, nech mi udelia rad,“ odvetil vodca.
Najcennejšie preňho boli štyri Rady Hrdinu Sovietskeho zväzu a Rad Víťazstva. Šéf štátu bol presvedčený, že všetky si spravodlivo zaslúžil.
„Hovoril som súdruhom, že Rad Víťazstva sa dáva iba za vojnové víťazstvá. Presvedčili ma, že víťazstvo v boji za mier je rovnako cenné ako víťazstvo na fronte,“ vysvetľoval raz Brežnev. Také argumenty ale zneli presvedčivo iba pre Brežneva. V roku 1989 musela jeho rodina drahocenný rad vrátiť.
Mzda všetkých tajomníkov ústredného výboru strany, vrátane generálneho, predstavovala 800 rubľov (v prepočte na dnešné peniaze asi 150-tisíc rubľov, respektíve 1 970 eur). V roku 1974 Brežnevovi pridali 500 rubľov a o štyri roky neskôr ďalších 200. Ako autor kníh Malá krajina, Celina a Znovuzrodenie, vždy vydávaných v najväčšom náklade 15 miliónov výtlačkov, dostával spisovateľský honorár 180-tisíc rubľov.
Ale peniaze ako také v tom čase nikoho nezaujímali, pretože sa za ne nedalo nič kúpiť. Sovietske vedenie všetko dostávalo bezplatne, alebo za symbolické ceny, a to aj bývanie.
Brežnev býval v obytnom dome na Kutuzovovej triede, kde mu patrilo celé poschodie. Byt mal šesť izieb, dve toalety a dve kúpeľne. Okrem toho mal rozľahlú vilu blízko Moskvy, osobnú stráž, služobníctvo a ďalšie vymoženosti. Po jeho smrti dostala vdova Viktorija zvláštnu penziu 700 rubľov s príplatkom 100 rubľov. Rodine tiež zostala bezplatne k dispozícii štátna vila, byt, päť sluhov a limuzína s vodičom. V období Gorbačovovej perestrojky sa museli so všetkým rozlúčiť.
Nepochybne sa o takých statkoch bežným smrteľníkom ani nesnívalo, a preto privilégiá dráždili ľudí, ktorým často chýbali aj najzákladnejšie potreby. Brežnev sa nemusel o nič starať – nestál vo frontoch pred obchodmi, ani u lekára – a to vzbudzovalo závisť.
Od čias, keď sovietski vodcovia odkráčali do minulosti aj s veľkou krajinou, ktorú riadili, sa veľa zmenilo. Počas perestrojky sa veľa hovorilo o odstraňovaní privilégií vládnucej elity, ale realita bola iná.
„Všetko je relatívne. Ak to budeme porovnávať so súčasnými predstavami o prepychu a bohatstve, tak boli sovietski vodcovia asketickí. Ale na pozadí nízkej životnej úrovne v Sovietskom zväze ich privilégiá dráždili spoločnosť. Vôbec sa to však nedá porovnať s rozmachom korupcie po perestrojke,“ myslí si ekonóm Vladimir Bessonov.