Jeho autorský záber bol široký – od poézie cez publicistiku, prózu, drámu, cestopisy, rozprávky až po politické a filozofické úvahy. Pre Čapkovo dielo je typický vycibrený štýl, využívanie bohatej slovnej zásoby vrátane nezvyklých spojení, ale tiež viera v obyčajného človeka alebo nadčasovosť tém.
Rodák z Malých Svatoňovíc vyrastal v rodine lekára a mlynárskej dcéry ako najmladší z troch súrodencov. Študoval v Hradci Králové, Brne, Prahe, ale aj v Berlíne a v Paríži. Keď v lete 1915 opúšťal pražskú Karlovu Univerzitu s čerstvým diplomom doktora filozofie, nemal celkom jasnú predstavu o svojej budúcnosti. Už rok zúrila vojna a hrozilo mu, že bude musieť narukovať. Napokon sa tomu vyhol, keďže ho odvodová komisia neuznala za schopného vojenskej služby.
Nastúpil ako asistent pri historických zbierkach v múzeu, vydržal tam ale iba dva týždne. Zlákala ho totiž redaktorská práca. Spolu s bratom, výtvarníkom Josefom Čapkom, nastúpil do Národných listov, odkiaľ v roku 1921 obaja prešli do Lidových novín, kde Karel viedol kultúrnu rubriku. Noviny však neboli jediným priestorom, kde sa autorsky realizoval.
Už v roku 1916 vydal (opäť spolu s bratom ako spoluautorom) prvotinu Zářivé hlubiny a jiné prózy a vzápätí aj prvé samostatné dielo – súbor poviedok Boží muka. Nasledovali Pragmatismus čili Filosofie praktického života a (opäť s bratom) Krakonošova zahrada. Neskôr sa preslávil románmi Továrna na absolutno, Krakatit, či Válka s mloky, novelami Hordubal, Povětroň, Obyčejný život, poviedkami a tiež drámami.
Celosvetovo známym autorom sa stal vďaka dráme R.U.R., ktorá mala premiéru v januári 1921, a ktorou vyslal ľuďom varovanie, ako im raz môže moderná technika prerásť cez hlavu. Stretla sa s obrovským úspechom a ešte v tom istom roku ju uviedli v Nemecku, neskôr mala premiéru vo Varšave, v Belehrade, New Yorku, Londýne, vo Viedni, v Zürichu, Budapešti, Paríži aj v Tokiu. Výraz robot, ktorý v nej použil, sa postupne začal objavovať vo viacerých svetových jazykoch, Karel Čapek však autorstvo slova pripisoval bratovi, s tým, že on ho len uviedol do života.
Písanie nebolo jedinou aktivitou, ktorej sa Čapek venoval. Bol dramaturgom vinohradského divadla, stál na čele československého PEN klubu a istý čas aj členom Literárneho odboru Českej akadémie vied. Inicioval pravidelné stretnutia intelektuálov rôznych názorov, ktorí si začali hovoriť Pátečníci a angažoval sa aj v politike.
Svojimi politickými názormi sa netajil ani na stránkach novín. V decembri 1924 vyšla napríklad v časopise Přítomnost jeho esej Proč nejsem komunistou? „Pretože moje srdce je na strane chudobných,“ napísal v nej Karel Čapek a svoj postoj okrem iného zdôvodňuje aj tým, že: „Buržoázia, ktorá v biede nedokáže alebo nechce pomôcť, je mi cudzia. Rovnako cudzí mi je však komunizmus, ktorý namiesto pomoci prináša zástavu revolúcie. Posledné slovo komunizmu je vládnuť a nie zachraňovať, jeho veľkým heslom je moc a nie pomoc.“
Kritike nepodrobil iba komunistov, ostro vystupoval takisto proti českým fašistom a ich lídrovi Radolovi Gajdovi. Jedni ani druhí spisovateľovi jeho verejné postoje a aktivity nezabudli. Naopak, veľmi blízko mal k prezidentovi Tomášovi Garriquovi Masarykovi. Čapek sa s ním prvý raz osobne stretol v marci 1922, postupne sa spriatelili a napokon sa stal pravidelným osobným hosťom hlavy štátu. Z ich stretnutí a debát vzišla trilógia Hovory s T. G. Masarykem, v ktorej zachytil nielen prezidentove názory na politické, náboženské či kultúrne otázky, ale aj jeho spomienky a pohľady na rôzne obdobia života. Rozhovory s prezidentom nevznikali iba na Pražskom hrade, spisovateľ za ním často chodil aj do jeho letného sídla v Topoľčiankach.
Neboli to jeho jediné cesty na Slovensko. Veľmi si ho obľúbil, pravidelne ho navštevoval a spoznával nielen jeho prírodu, ale aj život bežných ľudí. „Nenavštevujme Slovensko len preto, aby sme ho posudzovali z hľadiska národopisnej minulosti. Je to totiž krajina budúcnosti,“ napísal v jednom z článkov Karel Čapek, relaxoval aj pri pestovaní kaktusov a zbieral gramofónové platne s ľudovou a exotickou hudbou zo všetkých kútov sveta.
Aj oddych ale využíval na tvorbu. Keď si v pražskej štvrti Vinohrady kúpil dom s veľkou záhradou, zveľadil ju a so svojimi skúsenosťami sa s čitateľmi podelil v knihe Zahradníkův rok. Koncom dvadsiatych rokov si zase kúpil fotoaparát a stal sa z neho vášnivý fotograf. Jedným z „objektov“, ktorý istý čas pozoroval a zvečňoval, bol jeho pes. Výsledkom bola kniha Dášenka čili život štěněte, určená deťom. Nebola jediná, rozprávky a diela pre najmenších čitateľov boli súčasťou jeho tvorby od začiatku.
Vlastné deti ale nemal. So spisovateľkou a herečkou Olgou Scheinpflugovou, svojou priateľkou, sa oženil ako 45-ročný po pätnásťročnej známosti. Ich manželský život však netrval dlho.
Podobne ako v predchádzajúcich dielach upozorňoval na nebezpečenstvo zneužitia modernej techniky, v polovici tridsiatych rokov začal Karel Čapek čoraz intenzívnejšie varovať pred inou hrozbou. Román Válka s mloky bol jeho prvou výraznou reakciou na fašizmus. Podobnosť s vývojom a so situáciou v Nemecku bola zrejmá aj v dráme Bílá nemoc. Európa sa rútila do ďalšieho veľkého konfliktu a Karel Čapek to videl. Bojovalo sa v Španielsku, Nemecko zúrivo zbrojilo, diplomacia zlyhávala a na vojnu sa pripravovali viaceré štáty vrátane Československa. V tejto situácii napísal Čapek dielo so silným protivojnovým podtextom – drámu Matka.
Premiéru mala vo februári 1938 a o sedem mesiacov sa Československo stalo obeťou Hitlerovej rozpínavosti. Pomníchovské oklieštenie a poníženie republiky, s ktorou Karla Čapka spájalo pevné puto, a následný vývoj v krajine ho hlboko zasiahli. Výzvy na obranu princípov slobody a demokracie či k „svedomiu sveta“, pod ktoré sa podpisoval, zostali bez efektu.
Emigrovať však odmietol, hoci sa čoraz častejšie stával terčom útokov českých fašistov. „Od prehratej veci sa neuteká. Zostanem tu, budem slúžiť a privolávať nádej nového svitania,“ tvrdil presvedčený humanista a pacifista Karel Čapek.
Zomrel, uštvaný útokmi svojich nepriateľov, na Vianoce 1938. Najprv ho v polovici decembra pripútala na lôžko chrípka, k tej sa však pridal zápal obličiek a napokon aj zápal pľúc. Jeden z najväčších českých spisovateľov naposledy vydýchol 25. decembra 1938.
Aký osud by Karla Čapka čakal, ak by sa z choroby dostal, nie je ťažké hádať. S najväčšou pravdepodobnosťou by po vytvorení Protektorátu Čechy a Morava skončil v rukách gestapa a v koncentračnom tábore. Rovnako ako jeho brat Josef, ktorý sa odtiaľ už nevrátil.