Desaťčlennú výpravu mali odradiť už mená, ktoré dal miestam, ktorými mala putovať, miestny kmeň Mansi. Jeden z vrcholov, cez ktoré mala prejsť, sa volal Otorten, v reči domorodcov to znamenalo niečo ako „Miesto, kam nechoď“, a cestou naň mala misia zdolať horu s výhražným názvom Cholat Sjachl, Hora mŕtvych.
Práve tam životy členov výpravy vyhasli. Za nikdy nevyjasnených okolností, o ktorých vieme len to, že museli byť desivé. Mŕtvoly, ako ich našla záchranná misia, kričali do pustej, tichej a zmrznutej krajiny svoje svedectvo o tom, aká bezmedzná hrôza smrti predchádzala.
Pre úplnosť treba podotknúť, že výprava nebola bláznivým podnikom a že jej členovia mali dobré dôvody, prečo na výhražné názvy, ktorými pred pohorím varovali domorodci, nebrať zreteľ. Všetci boli dobrí lyžiari s mnohými skúsenosťami zo ski-trekov. Boli na vrchole síl, najstarší mal tridsaťosem, najmladší dvadsaťjeden. Navzájom sa poznali, deviati členovia skupiny študovali na Uralskom polytechnickom inštitúte či boli jeho absolventmi, ten desiaty bol profesionálny horský sprievodca a lyžiarsky inštruktor.
Žiadni nováčikovia. Uralská výprava, ktorá mala absolvovať okruh s viac než štyrmi stovkami kilometrov z dediny Vižaj zasa späť, mala byť napokon len tréningom na polárnu misiu.
A najprv išlo všetko dobre. „Chlapci slávnostne odprisahali, že počas celej cesty nebudú fajčiť. Mám ale pochybnosti, akú silnú budú mať vôľu, či to bez cigariet zvládnu,“ napísala síce do spoločného denníka 23. januára 1959 Zinajda Kolmogorová, dôvod na závažnejšie obavy však nebol. „Všetko je v poriadku (…) Rozprávali sme sa a hovorili vtipy do tretej v noci,“ opisuje zábavu o štyri dni neskôr Jurij Dorošenko.
Nakoniec však mierila správnym smerom Kolmogorovej otázka: „Rozmýšľam, čo nás na tejto výprave čaká. Čo nové stretneme?“ Študentka rádiotechniky tušila správne. Len dodnes nevieme, čo záhadné za smrť jej a jej druhov mohlo.
Nejasný grafikon tragédie
Prejdime si kľúčové momenty výpravy tak, ako sa dali zrekonštruovať na základe fotografií a denníka, ktorý po sebe skupina zanechala. Iba s tým však nevystačíme. Pri tých najdramatickejších okamihoch budeme musieť vychádzať z dôkazov, ktoré našli záchranári a ktoré interpretovali neskorší vykladači nešťastia.
Prvýkrát sa cestovný plán zadrhol 28. januára, keď ochorel člen výpravy Jurij Judin. Nechce sa mu, nakoniec sa však s druhmi lúči, vracia sa späť a je tak jediný, kto prežije. Potom ide zasa všetko ako predpokladá itinerár, až príde prvý februárový deň (podľa iných zdrojov to bolo 2. februára) a horali stavajú svoj posledný tábor. Pod Horou mŕtvych.
„Unavení, vyčerpaní sme začali pripravovať základňu pre stan. Nie je dosť dreva. Nevykopali sme dieru na oheň, boli sme príliš uťahaní,“ zapísal v ten večer do denníka vodca výpravy Igor Ďatlov. Ani vtedy však nič neupozorňovalo na hrôzu, ktorá mala nastať. „Večerali sme priamo v stane. Je ťažké si predstaviť taký komfort kdesi na hrebeni, stovky kilometrov od ľudského obydlia.“ Asi o siedmej sa dovečeralo a po deviatej už zrejme boli členovia výpravy uložení na spánok.
Potom už do denníka nepribudlo ani písmeno. Nebol čas na svedectvo. Hralo sa o život.
V stanoch zrejme prepukol hrozivý zmätok, niečo desivé ich obyvateľov vyrušilo. Trhajú a rozrezávajú stanové plátna a vrhajú sa do snehu a mrazu. Mnohí bosí, niekto v jednej topánke, ktosi v spodnej bielizni, nikto sa neobliekol poriadne. Ako skúsení horali vedia, že v mraze pod 18 stupňov Celzia, do ktorého sa ozlomkrky vydávajú, nemôžu dlho prežiť. Lenže ich desí niečo také hrozné, že nemajú čas konať inak.
Najprv zmätene pobehujú okolo tábora. Asi tristo metrov pod ním sa zídu, späť sa však neodvážia. Spoločne vyrážajú k viac než kilometer vzdialenej borovici pri lese. Snažia sa založiť oheň, Jurij Krivonišenko a Jurij Dorošenko sa pokúšajú vyšplhať na strom, aby mali lepší výhľad. Záleží im na tom, aby na táborisko, ktoré je výrazne nad úrovňou ich stanoviska, videli čo najlepšie, konáre má strom polámané do päťmetrovej výšky.
Všetci sú viac a viac podchladení. Vydesená, ale odhodlaná trojica Kolmogorová, Rustem Slobodin a Ďatlov sa odhodláva k nadľudskému výkonu. Nájdu odvahu vrátiť sa tam, odkiaľ ich niečo strašné vyhnalo. Je to márny pokus, po troch stovkách metrov umiera na podchladenie neobutý Ďatlov, po ďalších 180 metroch Slobodin: tá istá príčina úmrtia, navyše však osemnásťcentimetrová fraktúra lebky a množstvo modrín. Len o 150 metrov viac zvládla Kolmogorová. Aj ju zabilo podchladenie.
Niekedy v tej chvíli, alebo už predtým, pod borovicou zamrznú Krivonišenko a Dorošenko. Záchranná výprava ich nájde bez topánok, po ich smrti sa o ne podelili, rovnako ako o kusy ich oblečenia, ostatní.
Zostávajúca štvorica sa nakoniec vydáva opačným smerom než k stanom s teplým oblečením a všetkým proviantom. Kvôli podchladeniu už možno nie sú príčetní, možno sa však stále ešte viac než mrazivej rokliny, do ktorej zostupujú, boja nebezpečenstva v tábore. Prvý zomiera Nikolaj Thibeaux-Brignollel (francúzske meno mal po otcovi, francúzskom komunistovi, ktorého dal popraviť Stalin, on sám sa narodil v gulagu), podchladený a s fraktúrou lebky.
Telo Ľudmily Dubininovej, s nohami zabalenými do spodkov, našla pátracia výprava v obzvlášť desivom stave: bez jazyka, podjazykových svalov a podnebia, bez očí. Smrť však spôsobilo, okrem podchladenia, aj masívne vnútorné krvácanie, nielen do srdca. Na pravej strane mala prerazené štyri rebrá, na ľavej šesť. Podobne na tom bol lyžiarsky inštruktor Semion Zolotarjov, päť prerazených rebier, chýbajúce očné gule. Lekár Boris Vozroždenij, ktorý ich mŕtvoly skúmal, uviedol, že silu, ktorá vnútorné zranenia spôsobila, by človek nevyvinul, a prirovnal ju k nárazu auta.
Údajne ako posledný vydýchol Alexander Kolevatov. Zomrel do ôsmich hodinách po niečom, čo ich vypudilo z tábora.
V celej oblasti sa okrem stôp nebohých účastníkov výpravy nenájdu v snehu doklady po prítomnosti nikoho iného. Žiadne známky fyzického boja. Oblečenie na niekoľkých obetiach oproti tomu vykazovalo stopy vyššej radiácie. Napriek mrazu boli iné kusy šatstva rozvešané bez využitia na konároch borovice. Podľa účastníkov pohrebov mali mŕtve telá tmavohnedú farbu. Aj tieto otázniky visia nad Ďatlovovou misiou, kraľuje im však ten základný: Čo vlastne vyhnalo výpravu v takom zhone zo stanov, hoci dobre vedela, že to znamená istú smrť?
Krížovka bez legendy
Odpovedí ponúkajú najrôznejšie dohady celý rad, s najrôznejšou mierou absencie príčetnosti.
Ako prvá je tu verzia, ktorou sa uzavrelo oficiálne vyšetrovanie: úmrtie proste spôsobila neznáma sila, ktorú sa nepodarilo objasniť. Strohý záver, ktorý však ponecháva obrovský priestor pre fantáziu.
A našlo sa veľa tých, ktorí ho dokážu zaplniť, jedným z nich je napokon sám hlavný vyšetrovateľ prípadu Lev Ivanov. Medzi februárom a marcom 1959 sa totiž podľa svedkov, medzi ktorých patrila aj meteorologická inštitúcia a armáda, nad oblasťou vznášali žiariace gule. Vodca skupiny horalov, ktorá táborila asi 50 kilometrov od miesta nešťastia, ich videl tiež. Áno, Ivanov (a nielen on) vidí za tragédiou UFO. „Už vtedy som mal podozrenie a dnes som si takmer istý, že tie žiariace gule mali priamu súvislosť so smrťou skupiny,“ uviedol v roku 1990 pre jedny kazašské noviny.
Šťastlivec Jurij Judin má iného favorita: tajné vojenské testy zbraní. Myslí si to napríklad preto, že v tábore svojich druhov našiel okuliare a lyže, ktoré im nepatrili. Svedčí to podľa neho o tom, že na miesto najprv, pred oficiálnou pátracou misiou, prišla armáda, aby odstránila stopy. (A nenechala v snehu žiadne stopy po sebe, dodal by skeptik). Avšak Judin nie je sám, v roku 2008 organizovala v Jekaterinburgu Uralská štátna technická univerzita a Ďatlovova nadácia konferenciu, ktorej sa zúčastnilo šesť členov pôvodného pátracieho tímu a 31 technických expertov. A ako dôvod celého nešťastia navrhla práve tajné armádne skúšky.
Ďalším frekventovaným vysvetlením je lavína. Alebo skôr paranoja z lavíny. Východný svah Hory mŕtvych je totiž síce potenciálne nebezpečnou lavínovou oblasťou, že by sa po ňom ale lavína práve v tom čase prehnala, o tom nie sú dôkazy. Čo keď však výpravu zobudil nebezpečný zvuk, ktorý lavínu pripomínal, a jej členovia si mysleli, že sa blíži? Prečo sa ale po tom, ako sa uistili, že to bol omyl, nevrátili späť? Táto teória nevysvetľuje ani vážne zranenia mnohých členov výpravy.
Úvahy iných ukazujú prstom na domorodcov. Nevypovedal vari Judin, že pred štartom počul, ako ktosi miestny hovorí Ďatlovovi, aby si dali na kmeň Mansi pozor a zmenili plán cesty? A nezapísal snáď neznámy člen skupiny 30. januára do denníka „Mansi, Mansi, Mansi. Toto slovo opakujeme pri rozhovoroch čoraz častejšie.“? Na severský kmeň, ktorý sa mimochodom zúčastnil pátracích akcií, však tragédiu ťažko zvaliť, jeho členovia by po útoku nenechali v drsnej oblasti stan plný proviantu nedotknutý.
Ak chceme pritvrdiť ešte o kúsok, siahneme, samozrejme, po yettim. Tomu sibírskemu sa hovorí Almas a jeho obžalobe hrá do karát lístoček, ktorý sa našiel v blízkosti táboriska a na ktorom stálo: „Odteraz vieme, že snežní muži existujú.“
Vinníkov sa ponúka ešte oveľa viac: väzni, ktorí ušli z priľahlých táborov, pikle niektorých členov výpravy so západnými tajnými službami (áno, odtiaľ vraj tie stopy rádioaktivity), ale aj duchovia kmeňa Mansi.
„Je to ako snehová guľa, rastie s každým ďalším svedkom a podrobnosťou,“ povedal Jurij Kuncevič, ktorý vedie jekaterinburskú Ďatlovovu nadáciu. Novinár Oleg Kašin pripomenul údajnú národnú vášeň pre mýty: „Ako dlho sa môžete hádať o Stalinovi? Ďatlovovo nešťastie je stále relatívne čerstvá vec.“
NEJASNOSTI, NEPREUKÁZANÉ VERZIE A FANTÁZIE
Príbeh výpravy popisuje (kvôli úradom poriadne sfalšovane) kniha Jurija Jarovoja, ktorá vyšla v roku 1967. V roku 1980 spisovateľ i jeho manželka zomreli pri autonehode, v jeho pozostalosti sa však vraj nenašli žiadne písomnosti, nahrávky a poznámky k Ďatlovovej ceste.
Po roku 1990 mal získať prístup k originálnej policajnej zložke o incidente novinár Anatolij Gušin. Zo zväzku však údajne zmizlo množstvo záznamov.
Podľa Judina si na každej výprave písal Kolevatov osobný denník. Nenašiel sa.
Podrobnú správu o celej udalosti si mal vyžiadať sám Nikita Chruščov a hneď potom bol prípad na základe nariadenia zhora uzavretý.
Zolotarjovova mŕtvola mala okolo krku fotoaparát. Prečo si pri úteku z tábora, pri ktorom sa ostatní nemali čas poriadne obliecť, bral fotoaparát? A prečo bol oblečený najlepšie zo všetkých? Judina tiež prekvapilo, že mal zrejme prístroje dva. Ten, o ktorom všetci vedeli, nechal údajne v stane.
Magické deviatky Hory mŕtvych. Podľa legendy kmeňa Mansi pri vrchole zmizlo deväť jeho bojovníkov. Okrem Ďatlovovej skupiny má údajne na svedomí ďalšie neobjasnené úmrtia. V roku 1960 tam zomrelo pri troch leteckých nešťastiach celkovo deväť ľudí, v roku 1961 boli objevené telá deviatich leningradských turistov.