Nadzvukový Concorde bol výkladnou skriňou spoločností British Airways a Air France. Elegantné lietadlo, ktoré zvládlo trasu medzi Európou a východným pobrežím Spojených štátov za tri hodiny, ale nikdy nesplnilo sny o masovom rozšírení.
Do vzduchu sa prvýkrát vzniesol 2. marca 1969, necelý mesiac po veľkokapacitnom Boeingu 747. A práve ten sa stal budúcnosťou leteckej dopravy, na rozdiel od Concordu totiž dokázal prepraviť naraz stovky ľudí, hoci podstatne pomalšie.
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia to pritom vyzeralo, že veľká budúcnosť čaká skôr nadzvukové dopravné lietanie, vhodný stroj sa pokúšali vyvinúť v USA i Sovietskom zväze.
Pozadu nechceli zostať ani tradiční európski výrobcovia. V záujme prekonania technických problémov a redukcie vysokých nákladov dokonca vlády Francúzska a Veľkej Británie odložili bokom tradičnú rivalitu a na náročnom projekte začali spolupracovať. Dohodu o spoločnom financovaní podpísali zástupcovia oboch krajín na jeseň 1962.
Nečakanú komplikáciu ale predstavovala voľba názvu pripravovaného lietadla. Slovo Concorde, v preklade svornosť, bolo síce bez problémov zrozumiteľné Francúzom i Angličanom, no predmetom prestížneho sporu sa stalo koncové „e“, ktoré v anglickej verzii výrazu chýba. Nakoniec ustúpil Londýn, ktorý sporné písmeno akceptoval s tým, že reprezentuje slovo England.
Stavba dvoch prototypov elegantného stroja so štíhlym trupom, sklápacím nosom a delta krídlami sa začala v roku 1965.
Prvý testovací let sa už blížil, keď britsko-francúzsky tím dostal studenú sprchu. Posledný deň roka 1968 totiž svoju vzdušnú premiéru absolvoval priamy konkurent Concordu, sovietsky TU-144.
Concorde se nakonec od ranveja prvýkrát odlepil krátko po pol štvrtej popoludní 2. marca 1969 vo francúzskom Toulouse. Druhý exemplár, postavený v anglickom Filtone, sa do vzduchu dostal o mesiac neskôr.
Rýchlosť zvuku Concorde prekonal 1. októbra 1969, tri mesiace po TU-144.
Trvalo ale ešte viac než šesť rokov, než sa concordy v januári 1976 objavili na bežných linkách. Aj v tomto prípade ich totiž o pár týždňov predbehlo sovietske lietadlo, prezývané pre nápadnú podobu (danú však fyzikálnymi zákonmi) s britsko-francúzskym strojom „concordski“.
V polovici sedemdesiatych rokov ale už bolo zrejmé, že nadzvuková éra dopravného lietania nepríde, najmä keď americký Boeing už pár rokov predtým odložil plány do skrine a stavil na veľkokapacitný Jumbo Jet pre približne päť stoviek cestujúcich.
Vyzeralo to, že britsko-francúzsky stroj zostane navždy v tieni svojho ruského rivala. Lenže karta sa začala obracať. Na začiatku sedemdesiatych rokov definitívne hodil uterák do ringu Boeing, ktorý vývoj supersoniku vzdal kvôli pochybnostiam o návratnosti investície. V júni 1973 potom povesť TU-144 utrpela vážnu ranu, keď jedno z „téučiek“ havarovalo na parížskom aerosalóne. Ruský stroj navyše okrem problémov so spoľahlivosťou trpel aj na krátky dolet a vysoké prevádzkové náklady.
Ani Concorde však nemal ustlané na ružiach. Ropné šoky sedemdesiatych rokov vyhnali cenu paliva do neobyčajných výšin, čo pri apetíte jeho štyroch motorov urobilo z cestovania nadzvukovou rýchlosťou luxusnú záležitosť. Do útleho trupu lietadla sa navyše vošlo len okolo sto pasažierov, čo ekonomiku prevádzky ďalej zhoršovalo.
Vysoká cena sa ale paradoxne stala svojím spôsobom výhodou; Concorde si vďaka nej získal povesť exkluzívneho lietadla pre transkontinentálnu prepravu horných desaťtisíc.
Z veľkých plánov tak nakoniec bolo iba 20 vyrobených concordov. Šesť ich vzniklo počas vývoja a o zvyšných 14 sa rovnakým dielom rozdelili aerolinky Air France a British Airways.
Zo začiatku lietali Briti aj Francúzi z Európy na mnohé smery – okrem Severnej a Južnej Ameriky aj do juhovýchodnej Ázie. Kvôli obave z nadmerného hluku, spôsobeného sonickým treskom pri prekonávaní rýchlosti zvuku, ale nemohli lietať nad pevninou, a tak sa nakoniec usadili na linkách z Londýna a Paríža na východné pobrežie USA.
Concordy si prenajímali aj cestovné kancelárie pre charterové lety a pri jednom z nich sa 25. júla 2000 jedno z lietadiel po štarte z parížskeho letiska zrútilo. Zahynulo vtedy 109 ľudí na palube a ďalší štyria na zemi. Pre povesť dovtedy úplne bezpečných strojov to znamenalo katastrofu.
Do služby sa navyše vrátili len krátko po útokoch z 11. septembra 2001, keď všeobecne opadol záujem o leteckú prepravu. A tak sa už na jar 2003 obaja prevádzkovatelia rozhodli poslať concordy do múzea.