Sedíte v policajnom „antone“, na rukách máte putá a lomcujú vami ťažko opísateľné emócie. Je to zvláštna zmes vzdoru, hnevu i strachu, mieša sa do toho tupá bolesť, keď po tele cítite rany od úderov a kopancov, a zároveň si v mysli znovu premietate, čo sa pred chvíľou vlastne stalo.
Znovu sa ocitáte v dave ľudí, znovu vidíte, ako oproti vám bežia policajti s obuškami a ako sa v tom všeobecnom zmätku snažíte dostať čo najďalej z ich dosahu. Vrážate do akéhosi muža v civile, ktorý vás jedným úderom zloží k zemi a vykrúti vám ruku za chrbát. Keď zovretie povolí, nasledujú kopance a údery obuškov. A zrazu, ani neviete ako, máte na rukách putá a vedú vás k autu, kde rozširujete spoločnosť zadržaných demonštrantov.
Vitajte v Prahe roku 1989, kde ste takúto či podobnú situáciu mohli v januári, auguste či októbri zažiť na vlastnej koži. Tak ako stovky účastníkov vtedajších protestov.
Opozícia vychádza do ulíc
Charta 77, Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných, Nezávislé mierové združenie, Demokratická iniciatíva, Hnutie za občiansku slobodu. To je len malá časť zo spektra opozičných zoskupení, ktoré na sklonku osemdesiatych rokov fungovali v Československu. Pokúšali sa síce o dialóg so štátnou mocou, tá ho však odmietala a jedinou jej odpoveďou bola perzekúcia. A keďže do oficiálnych médií prístup nemali, pre spoločnosť zostávali takmer neznáme.
Činnosť disentu sa tak nutne obmedzovala najmä na vyhlásenia, vydávanie samizdatov či ojedinelé akcie s neveľkou účasťou, o ktorých sa široká verejnosť dozvedala viac-menej iba zo Slobodnej Európy či z Hlasu Ameriky.
Keď sa teda nezávislé iniciatívy rozhodli preniesť svoje aktivity do verejného priestoru, v ktorom od augusta 1969 k žiadnemu
otvorenému vystúpeniu proti režimu nedošlo, jednou z otázok bolo, akú podporu nájdu u takzvanej mlčiacej väčšiny.
Dve horké pilulky
Prvým masovým vystúpením bola v marci 1988 sviečková manifestácia v Bratislave. Proti pokojné...
Zostáva vám 85% na dočítanie.