Dnes je apartheid považovaný za zločin, pred troma desaťročiami však bola táto politika rasovej segregácie a štátom podporovanej nadvlády jednej rasy nad inou v Juhoafrickej republike ešte stále oficiálnou ideológiou.
Symbolom boja proti tomuto režimu sa stal Nelson Mandela, ktorý pre svoje presvedčenie strávil vo väzení viac než 27 rokov. Na slobodu sa dostal 11. februára 1990 a za prepustenie vďačil najmä politickým zmenám, ktoré v krajine nastali po nástupe Frederika de Klerka do funkcie prezidenta JAR.
K odboju akoby Mandelu predurčovalo už jeho meno. Keď 18. júla 1918 prišiel v dedine Mvenzo v dnešnej provincii Kapsko na svet ako najstarší syn náčelníka kmeňa Thembu, pomenovali ho Rolihlahla. V kmeňovom jazyku to znamená „ten, ktorý vyvoláva nepokoje“.
Potvrdzoval to už počas štúdií. Po tom, ako v metodistických školách (tam dostal pri krste anglické meno Nelson) absolvoval základné a stredné vzdelanie, prihlásil sa na univerzitu vo Fort Hare, ktorá bola určená pre pôvodných obyvateľov Južnej Afriky. V roku 1938 tam začal študovať angličtinu, antropológiu, politiku a rímske právo, po roku ho však pre organizovanie študentského štrajku zo školy vylúčili.
Odišiel do Johannesburgu, kde sa istý čas živil ako strážnik v bani, a keď ho vyhodili, nastúpil vďaka pomoci priateľov ako asistent do právnickej kancelárie. V tom čase sa začal aj politicky angažovať proti režimu vlády bielej menšiny. Zároveň diaľkovo pokračoval v štúdiu práva na Witwatersrandskej univerzite, ktorú však práve pre svoje politické aktivity nedokončil. Právnické skúšky sa mu podarilo zložiť až v roku 1953 a spolu s priateľom Oliverom Tambem si otvorili advokátsku kanceláriu.
V polovici päťdesiatych rokov stál Mandela na čele kampane občianskej neposlušnosti proti režimu apartheidu, bol za to zatknutý a krátko väznený. Dostal sa do vedenia Afrického národného kongresu (ANC; jeho členom bol od roku 1942) a v tom čase ešte presadzoval politiku nenásilia, inšpirovanú Gándhím. Bol aj jedným z organizátorov politického summitu Kongres ľudu, ktorý položil základy pre hnutie proti apartheidu.
Postupne sa ale radikalizoval. Podieľal sa na založení ozbrojenej zložky ANC nazvanej Umkhonta my Sizwe (Kopija národa), pričom sa inšpiroval najmä čínskymi a kubánskymi revolucionármi – Mao Ce-tungom, Fidelom Castrom či Che Guevarom. Absolvoval tiež vojenský výcvik zameraný na gerilový boj.
V auguste 1962 bol Nelson Mandela spolu s ďalšími členmi vedenia ANC zatknutý. V prvom procese bol za podnecovanie k štrajkom a nepokojom odsúdený na päť rokov väzenia, v júli 1964 ho však v ďalšom odsúdili za sabotáže a prípravu prevratu na doživotie.
V rôznych väzniciach napokon strávil celkovo 27 rokov, šesť mesiacov a šesť dní a podľa dostupných údajov tak patrí k rekordérom medzi politickými väzňami. K tomu, že sa dostal na slobodu, prispela jednak dlhoročná kampaň, ktorú viedol ANC, no i stupňujúci sa medzinárodný tlak. Mandelu nakoniec vo februári 1990 prepustili na priamy príkaz juhoafrického prezidenta Frederika de Klerka. Zároveň bol zrušený zákaz činnosti Afrického národného kongresu.
„Bojoval som za demokratickú a slobodnú spoločnosť, v ktorej všetci žijú spolu v harmónii a majú rovnaké šance. Je to ideál, v ktorý verím, pre ktorý chcem žiť, ktorý chcem dosiahnuť, a je to ideál, za ktorý som pripravený aj zomrieť,“ vyhlásil Nelson Mandela vo svojom prvom verejnom prejave krátko po prepustení na slobodu. „Už v okamihu, keď vyšiel z väzenia, sa stal národným majetkom,“ charakterizovala s odstupom času jeho druhá manželka Winnie na eufóriu, ktorá v tom čase v krajine zavládla.
Dlhé roky vo väzení Nelsona Mandelu zmenili. Obrazne povedané zahodil kopiju a rozhodol sa pre iný spôsob boja. „Prešiel výraznou sebareflexiou, a to jednak v zmysle osobnom, ako aj z hľadiska politických cieľov a vízií. Nebál sa nahlas priznať, že sme sa mýlili a že prostriedky, ktorými sme chceli dosiahnuť zmenu neboli správne,“ spomínal po rokoch jeho priateľ, spoluväzeň a neskorší politik Mac Maharaj.
V júli 1991 sa Mandela postavil na čelo ANC a verejne vyzval tak jeho členov, ako aj prívržencov ostatných černošských organizácií, aby sa sústredili na politický boj za svoje ciele bez násilia. O dva roky neskôr získal spolu s Frederikom de Klerkom Nobelovu cenu za mier. V apríli 1994 sa v Juhoafrickej republike konali historicky prvé multirasové a demokratické voľby a ANC v nich získal viac než 62 percent hlasov. Následne nový parlament zvolil Nelsona Mandelu za prvého černošského prezidenta krajiny.
Ako hlava štátu stál pri zrode demokratickej ústavy a snažil sa nielen o zjednotenie národa, ale aj o naštartovanie hospodárskych reforiem. Nemalé úsilie venoval tiež riešeniu sporov na africkom kontinente, napríklad v Kongu či v Angole, nevyhol sa však ani kritike Západu, predovšetkým kvôli vzťahom s Kubou, Iránom, Sýriou či Líbyou.
Prezidentskú funkciu zastával Nelson Mandela do roku 1999. Po odchode z vysokej politiky sa venoval najmä nadačnej činnosti. Držiteľ viacerých medzinárodných ocenení, okrem spomínanej Nobelovej ceny za mier napríklad aj Ceny Andreja Sacharova, či Prezidentskej medaily slobody, ktorú mu udelil americký prezident George W. Bush, zomrel 5. decembra 2013 vo svojom dome v Johannesburgu vo veku 95 rokov na pľúcnu infekciu.