Oficiálne znie jej názov Zmluva o Európskej únii, do všeobecného povedomia však vošla podľa miesta, kde došlo k jej podpisu – Maastrichtská zmluva.
Samotný akt, v rámci ktorého predstavitelia jednotlivých krajín podpísali 7. februára 1992 v holandskom meste Maastricht viac než stostránkový dokument, bol pomerne nenápadnou udalosťou. Akoby ani sami jeho aktéri príliš neverili, že plán integrácie v tom čase dvanástich európskych štátov do jednej únie, vyústi do úspešného konca.
Zmluva sa totiž nerodila ľahko a aj následný proces jej ratifikácie bol veľmi komplikovaný.
Nie div, projekt, ktorý dovtedajšie hospodárske spoločenstvo štátov menil na ich politickú úniu, ktorý mal, okrem iného, zaviesť európske občianstvo, hovoril o zriadení nových inštitúcií, posilnení právomocí Európskeho parlamentu, ale tiež o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike a výhľadovo aj o spoločnej mene, bol tom čase pre mnohých nepredstaviteľný.
Hospodárska spolupráca stačí
Projekt zjednotenej Európy nebol pravdaže ničím novým, už v roku 1950 prišiel s takýmto návrhom francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman. Hoci existovali aj plány na politické spoločenstvo, k ich realizácii nedošlo a integrácia prebiehala predovšetkým v rovine hospodárskej.
V roku 1952 vzniklo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, o päť rokov neskôr boli Rímskymi zmluvami založené Európske spoločenstvo pre atómovú energiu a Európske hospodárske spoločenstvo a takzvaná Zlučovacia zmluva, ktorá vstúpila do platnosti v lete 1967, napokon spojila orgány všetkých troch organizácií pod jednotný názov Európske spoločenstvá.
Sľubne naštartovaný proces integrácie sa však v 70. rokoch spomalil, keď západoeurópske ekonomiky čelili inflácii, nezamestnanosti, riešili sa dopady ropnej krízy a ďalšie problémy. Napriek tomu sa ale spoločenstvo rozrastalo. K jeho zakladajúcim štátom, takzvanej vnútornej šestke – Francúzsku, Belgicku, Holandsku...
Zostáva vám 85% na dočítanie.