Jednou z najtragickejších kapitol režimu sovietskeho diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina, ktorý mal na svedomí desiatky miliónov obetí, boli pracovné tábory, pre ktoré sa vžil názov gulag.
Nápravno-pracovné tábory, v ktorých bola využívaná za neľudských podmienok otrocká práca väzňov, sa začali budovať už počas vlády boľševického vodcu Vladimíra Iľjiča Lenina, oficiálne boli zriadené za Stalinovej hrôzovlády. O zriadení systému nápravno-pracovných táborov rozhodla Rada ľudových komisárov ZSSR 7. apríla 1930.
Odhady historikov uvádzajú celkový počet väzňov gulagov na 15 až 18 miliónov, pričom najmenej 1,5 milióna z nich pobyt v táboroch neprežilo.
Podľa výnosu Rady ľudových komisárov zo začiatku apríla 1930 bola úlohou nápravno-pracovných táborov „ochrana spoločnosti pred sociálne obzvlášť nebezpečnými zločincami prostredníctvom ich izolácie spojenej so spoločensky prospešnou prácou“. Názov gulag, ktorý sa začal objavovať už od roku 1930, je skratkou Hlavnej správy nápravno-pracovných táborov a neskôr Hlavnej správy táborov (Glavnoje upravlenije lagerej), ktorá spadala pod Ľudový komisariát vnútra ZSSR (známy pod skratkou NKVD).
Pracovné tábory začali byť budované už v roku 1919. Prvý z neslávne známych väzenských táborov vznikol v bývalom pravoslávnom kláštore na Soloveckých ostrovoch, ktoré ležia v Bielom mori pri severných brehoch európskej časti Ruska. Novo nastolený boľševický režim do táborov začal deportovať nielen zločincov, ale aj politických väzňov a domnelých či skutočných nepriateľov režimu.
Hrôzy Soloveckého tábora zvláštneho určenia i ďalších následných zariadení podobného druhu naplno odhalil vo svojom najslávnejšom diele Súostrovie Gulag ruský spisovateľ a disident Alexander Solženicyn, ktorý spoznal neľudskosť sovietskeho režimu na vlastnej koži.
Tábory riadilo asi 50 táborových správ, pod ktoré spadalo najmenej 476 táborových komplexov. Tie združovali dohromady asi 30-tisíc táborov nachádzajúcich sa vo všetkých časových pásmach rozľahlého sovietskeho impéria.
Otrocká práca väzňov bola využívaná na ťažbu dreva, prácu v baniach či na rôznych gigantických stavbách ako boli Belomorský kanál, Moskovsko-volžský kanál, priehrady, cesty alebo železničné trate, vrátane známej Bajkalsko-amurskej magistrály. Pracovalo sa v neľudských podmienkach, neoddeliteľnou súčasťou života väznených bol hlad, otrasné hygienické podmienky, choroby, kruté tresty a v niektorých miestach aj mráz dosahujúci desiatky stupňov Celzia pod nulou.
Odhady historikov uvádzajú celkový počet väzňov gulagov na 15 až 18 miliónov, z toho asi osem miliónov počas vlády Josifa Stalina, ktorý bol pri moci od roku 1927 až do svojej smrti v roku 1953. Najmenej 1,5 milióna väznených pobyt v táboroch neprežilo. Obeťami sovietskych gulagov neboli iba národy ZSSR, ale aj občania ďalších krajín.
Podľa Jana Dvořáka z českého Ústavu pro studium totalitních režimů sa perzekúcia sovietskym režimom dotkla asi 25-tisíc ľudí z bývalého Československa, pričom zhruba polovica týchto osôb sovietske represie neprežila. Väčšina z tohto počtu prešla gulagom, do celkového odhadu Dvořák počíta aj popravené či vysídlené osoby.
„V dôsledku nacistickej okupácie Čiech a Moravy, maďarskej anexie Podkarpatskej Rusi a vypuknutia druhej svetovej vojny sa čoraz viac československých občanov ohrozených nacizmom či postupom Maďarska uchyľovalo do Sovietskeho zväzu, prípadne sa na jeho území ocitli po sovietskej okupácii východnej časti Poľska. Medzi utečencami bolo niekoľko stoviek Čechov a Slovákov, najpočetnejšie skupiny však tvorili československí Rusíni (ich počet sa odhaduje až na osemtisíc osôb), unikajúci zväčša pred brannou povinnosťou v maďarskej armáde, a Židia (približne päťtisíc osôb), hľadajúci záchranu pred rasovým prenasledovaním,“ uvádza na stránke gulag.online.
Útekom na východ sa síce títo ľudia nacistickej či maďarskej perzekúcii vyhli, vo väčšine prípadov sa však vzápätí stali obeťami sovietskeho represívneho režimu. Viacerí totiž boli zatknutí a súdení za ilegálny prechod hraníc, nelegálny pobyt na území ZSSR či špionáž. Následne ich čakalo odsúdenie, najčastejšie na tri až päť rokov nútených prác v gulagu. Viacerí sa po amnestii, ktorú sovietske vedenie vyhlásilo pre československých občanov v roku 1942, stali príslušníkmi československého vojska v ZSSR a bojovali proti nacistom.
Ďalšia vlna represií voči československým občanom sa začala prakticky okamžite po oslobodení Československa Červenou armádou na jar 1945. Ako sa uvádza na stránke Ústavu pamäti národa, deportácie civilistov z obsadených území boli schválené na najvyšších sovietskych miestach v septembri 1944 a mali slúžiť predovšetkým ako prostriedok na získanie nových pracovných síl, nahrádzajúcich tie, ktoré Sovietsky zväz stratil vo vojne.
Dochádzalo k hromadným i individuálnym internáciám civilného obyvateľstva. V prvom prípade býval bežnou zámienkou výkon prác, napríklad stavebných, pri individuálnej internácii bola obeť zvyčajne predvolaná kvôli podaniu informácie, na krátky výsluch, tlmočenie a podobne.
„Často dochádzalo k náhodnému a svojvoľnému vytipovaniu osoby, ktorú bez udania dôvodu vojaci Červenej armády alebo príslušníci NKVD nezákonne zadržali a odsúdili. Tu sa najlepšie uplatnil berijovský princíp ‚chyťte človeka, my si ho už odsúdime‘,“ vysvetľuje v knihe Čechoslováci v Gulagu a československá diplomacie 1945 – 1953 historička Milada Polišenská, ktorá ÚPN poskytla zoznam 7 422 odvlečených československých občanov. Najväčšiu časť z nich tvorili Slováci, početné zastúpenie mali aj príslušníci ruskej, rusínskej a ukrajinskej národnosti.
Po smrti diktátora Stalina v roku 1953 počet väzňov výrazne klesol a oficiálne boli gulagy zrušené v roku 1960. No i potom existovalo viacero pracovných kolónií, v ktorých boli zadržiavaní aj sovietski disidenti.
K známym väzňom gulagov patril okrem Solženicyna napríklad ruský vedec a disident Sergej Kovaľov, šéf sovietskeho dobýjania kozmu Sergej Koroľov, bývalý izraelský premiér Menachem Begin, či niekdajší sovietsky disident Vladimir Bukovskij.