Nálada v uliciach je ponurá, na budovách vejú čierne zástavy, obchody, divadlá a zábavné podniky sú zatvorené. „O 10. hodine predpoludním začali zvoniť všetky zvony na kostoloch, elektrické železnice a všetky dopravné prostriedky zastali na 10 minút, v úradoch a závodoch sa v tej dobe nepracovalo,“ opisuje atmosféru v Budapešti v piatok 4. júna 1920 Slovenský denník.
Dôvodom ťaživého rozpoloženia, ktoré zavládlo nielen v hlavnom meste, ale v celej krajine, je udalosť odohrávajúca sa v tento deň o 1 200 kilometrov západnejšie. V paláci Veľký Trianon vo Versailles zástupcovia maďarskej vlády podpisujú mierovú zmluvu, ktorej podmienky vnímajú ako potupné.
Krajina bude musieť podľa nej platiť vojnové reparácie, jej armáda v budúcnosti nesmie disponovať lietadlami, tankami ani delostrelectvom a môže mať maximálne 35-tisíc mužov. Cez to všetko by sa dalo preniesť, čo však Maďari vnímajú ako najbolestivejšiu ranu, je strata veľkej časti územia predvojnového Uhorska. Vedeli síce, že sa v pôvodnom rozsahu zrejme nezachová, no to, čo z neho napokon zostalo, je pre nich šokom a cítia obrovskú krivdu.
Netrhajte sa od nás!
„Prv než sa odtrhnete od starej vlasti, prv než by ste tu všetko poprevracali, oprobujte v dobrej svornosti žiť a pracovať s novou ľudovou vládou. Keby ste potom videli, že neplníme sľuby, ešte budete mať čas odtrhnúť sa od nás,“ apeloval v novembri 1918 na nemaďarské národy Uhorska v jednom zo svojich prvých vyhlásení nový premiér Mihály Károlyi.
Priaznivej reakcie sa nedočkal. Slováci, Chorváti, Rumuni už Budapešti neverili a svoju budúcnosť videli v iných štátnych útvaroch.
Problémom však boli hranice, čo sa najvýraznejšie prejavilo na takzvanom Felvidéku, alebo Hornej zemi, ako Maďari označovali Slovensko. Jeho politická reprezentácia sa prihlásila k novému
česko-slove...
Zostáva vám 85% na dočítanie.