Spomienka, ktorú mala Hitlerova osobná sekretárka Traudl Jungeová (1920 – 2002) na záverečné dni vojny, je mrazivá. „Trochu sme sa od Hitlera nakazili v tom, že sme v bunkri začali brať samovraždu ako jediný spôsob úniku, takže sme sa o spôsobe, ako odísť zo sveta, často bavili rovnakým spôsobom ako o dobovej móde v obliekaní.“
Jej pamäti Do posledného okamihu – život Hitlerovej sekretárky (2002) sa stali predlohou filmu Pád Tretej ríše (2004), z ktorého pochádzajú aj scény z Hitlerovho berlínskeho krytu, na internete stále populárne. Za sekretárku si túto hnedovlásku vybral vodca v roku 1942, bola v tíme najmladšia, ale postupne jej diktoval aj najdôležitejšie materiály.
Keď sa sovietske jednotky blížili k Berlínu, Hitler čoraz menej dôveroval svojmu okoliu, takže osobný sluha musel pre istotu dohliadať aj na to, keď mu prišiel lekár zmerať tlak. Hneď ako podľa Jungeovej dostal správu, že Heinrich Himmler začal prostredníctvom švédskeho diplomata vyjednávať so Spojencami kapituláciu Nemecka, Hitler sa rozhneval, keďže ríšskeho vodcu SS považoval za najspoľahlivejšieho spolupracovníka. Teraz bol presvedčený, že ho zradil aj „verný Heinrich“.
Vyzeralo to ako rúž
„Vtedy si Hitler zrazu uvedomil, že kapsuly s jedom mu zadovážili Himmlerovi podriadení,“ spomína Traudl Jungeová, „a tak začal pochybovať o ich účinnosti. Mal podozrenie, že na neho Himmler nachystal podraz a že mu podstrčili uspávací prostriedok, aby ho mohli proti jeho vôli z bunkra odviezť a odovzdať nepriateľovi. Aby si to overil, rozkázal doktorovi, aby jed vyskúšal na Blondi,“ spomína sekretárka na rýchlu smrť Hitlerovej obľúbenej sučky nemeckého ovčiaka, ktorá skonala pri nohách Evy Braunovej.
Energický vodca chodil v posledných dňoch bojov o Berlín len zhrbený a triasli sa mu ruky, takže si ich čoraz častejšie strkal do vreciek saka, aby to nebolo poznať.
„Hovorila som mu, že je predsa hlavný veliteľ vojsk a bolo by teda štýlovejšie a logickejšie, aby v poslednej bitke bojoval a padol medzi svojimi vojakmi. On na to, že je na tom vraj už zle so zdravím a neudrží poriadne pištoľ. ,Nemôžem si byť ani istý, že by mi niektorý z
verných vojakov doprial poslednú ranu z milosti, keby som bol zranený. A do rúk nepriateľov rozhodne nemienim padnúť živý ani mŕtvy,‘“ hovoril najbližším.
Vtedy už totiž vedel, ako sa rozvášnený dav porátal s jeho spolubojovníkom Mussolinim. Už mŕtveho ho v Miláne zavesili hlavou dole a kameňovali.
S pojmom „banalita zla“ prišla nemecko-židovská filozofka Hana Arendtová pri súdnom procese s hlavným organizátorom holokaustu Adolfom Eichmannom, ktorý v Jeruzaleme roku 1961 vypovedal ako zamestnanec, ktorý zlo iba vykonával, pretože ho mal v náplni práce.
Banalitu zla samotného Hitlera sekretárka Jungeová však postrehla už v posledných dňoch vojny, keď si ju 29. apríla 1945, po svadbe s Evou Braunovou, zavolal, že by jej rád nadiktoval poslednú vôľu: „Musím priznať, že sa mi vyložene rozbúšilo srdce, keď som si uvedomila výnimočnosť tej chvíle, pretože som čakala, že sa ako vôbec prvá dozviem, prečo sa vojna končí takto a prečo vlastne v bojoch tak dlho pokračoval. Myslela som, že práve nastáva chvíľa pravdy,“ opisovala o tri desaťročia neskôr svoje posledné stretnutie s Hitlerom.
„On však nedokázal prísť s ničím novým. Nakoniec pri vysvetľovaní a odôvodňovaní používal rovnaké frázy ako vždy. Za všetko mohli židovskí kapitalisti.“
...
Zostáva vám 85% na dočítanie.