Až doteraz bola baňa Centraľnaja v ukrajinskom mestečku Irmino tuctovou baňou, akých sú v Sovietskom zväze desiatky, ba stovky. To sa však má v sobotu 31. augusta 1935 zmeniť. Zatiaľ o tom vie len pár zasvätených, ani ostatným baníkom, chystajúcim sa ráno na sfáranie, však neunikne, že sa tu schyľuje k niečomu veľkému.
Pred šachtou číslo 22 je nastúpená kapela, čakajú tam komsomolci s kyticami, fotograf, filmári a nechýba pravdaže vedenie podniku. A konečne nastáva ten okamih. Z podzemných útrob vychádza na povrch on. Muž, ktorý dokázal počas jednej pracovnej zmeny narúbať 102 ton uhlia. Znie to až neuveriteľne, denná norma je totiž štrnásťnásobne nižšia.
Volá sa Alexej Stachanov, má 29 rokov a od tejto chvíle sa jeho doterajší život prevracia hore nohami.
V bani si chcel zarobiť na koňa
Bol to jednoduchý mladý muž, ktorý vyrastal v roľníckej rodine v ruskej dedinke Lugovaja, ležiacej asi 370 kilometrov južne od Moskvy. Do oblasti Donbasu, známeho rozsiahlymi uhoľnými ložiskami, prišiel ako 20-ročný, vraj preto, aby v bani zarobil peniaze a mohol si kúpiť koňa.
Od vykonávania pomocných činností na povrchovom pracovisku sa časom dostal aj k práci pod zem, kde robil najprv ako brzdár vozíkov a po absolvovaní odborného kurzu mu dali do ruky zbíjačku a stal sa razičom.
Písal sa rok 1935. V Sovietskom zväze zúrila industrializácia a krajina bola v polčase druhej päťročnice – plánovacieho systému, ktorý bol alfou a omegou socialistickej ekonomiky. No nie všade dosahovali hospodárske ukazovatele takú úroveň, akú vedenie strany a štátu túžilo vidieť. Aj baňa Centraľnaja patrila k tým, ktoré
za plnením stanoveného plánu zaostávali. Vedúci predstavitelia podniku vedeli, že s tým musia niečo urobiť.
Kto v skutočnosti prišiel ako prvý s nápadom, že by sa mohol zmeniť spôsob práce baníkov, nie je známe (podľa propagandy to navrhol Stachanov, viacerí historici to ale spochybňujú), riaditeľovi šachty sa však veľmi nepozdával. Namietal, že v situácii, keď neplnia plán, treba robiť na maximum, a ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.