Situácia, v ktorej sa ocitol, je naozaj nezávideniahodná. Na krku má obvinenie z predaja holandského kultúrneho dedičstva a z kolaborácie s nacistami. Je krátko po vojne a reálne mu hrozí trest smrti.
Dôvodom je jediný obraz – Kristus a cudzoložnica. Len pred niekoľkými rokmi objavené dielo slávneho holandského majstra zo 17. storočia Johannesa Vermeera sa na jar 1945 našlo medzi umeleckými predmetmi, ktoré vlastnil Hermann Göring.
Rozbehlo sa rozsiahle vyšetrovanie, ktorého cieľom bolo nájsť, usvedčiť a potrestať toho, kto obraz, považovaný za jeden z národných pokladov, cez vojnu z krajiny vyviezol a predal niekdajšiemu nacistickému pohlavárovi. Už zakrátko políciu stopy priviedli k obchodníkovi s umením a k maliarovi, v tom čase 55-ročnému Hanovi van Meegerenovi.
„Predaj som iba sprostredkoval,“ bráni sa najprv, i keď možno tuší, že takýto argument neobstojí. Končí vo väzbe a zoči-voči hrozbe šibenice po niekoľkých dňoch svoju výpoveď upravuje. „Predaj som sprostredkoval, no obraz, ktorý Göring kúpil, nebol Vermeerov originál. Namaľoval som ho ja,“ tvrdí. Jeho vyhlásenie vzápätí spúšťa lavínu udalostí, ktorá vyústi do šokujúceho odhalenia.
Nepochopený umelec
Rodák zo starobylého mesta Deventer sa odmalička túžil stať maliarom. A nielen to, chcel byť slávnym maliarom. Prísny otec, miestny učiteľ, sa však jeho ambíciám neustále vysmieval a vždy, keď našiel syna kresliť alebo čítať knihy o umení, nútil ho stokrát napísať vetu: Nič nie som, nič neviem, som neschopný.
Despotizmus, ktorý ho sprevádzal celým detstvom, Han pretrpel a v osemnástich splnil aj otcov príkaz a odišiel na Technologický inštitút do Delftu študovať architektúru. Lenže školu nedokončil. Hoci mu jej vedenie v poslednom ročníku udelilo zlatú medailu za najlepšiu študentskú prácu, kresbu interiéru kostola, na záverečné skúšky neprišiel.
Zložil ich napokon na Kráľovskej akadémii v Haagu, no nie z architektúry, ale z výtvarného umenia. Vzápätí tam za neveľký plat nastúpil na miesto asistenta a popri práci sa začal venovať kresleniu a maľovaniu.
Zo začiatku bral kvôli peniazom najmä zákazky na plagáty a komerčné diela, ktoré sa dali poľahky predať, ako boli vianočné pohľadnice, krajinky a zátišia, popri tom sa však venoval aj tomu, čo
ho naozaj bavilo, teda portrétom. A keď sa mu na jar 1917 podarilo usporiadať prvú samostatnú výstavu, vyzeralo to, že sa naplnenia svojho sna predsa len dočká.
Revolučné smery, ktoré sa vo výtvarnom umení v tom čase rozvíjali a po prvej svetovej vojne nadobudli rozmach, však zasadili jeho ambíciám tvrdý úder. Han van Meegeren sa nestotožňoval s kubistickými, futuristickými a podobnými avantgardnými dielami. Obdivoval štýl a ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.