Nacistický režim v Nemecku spôsobil počas svojej dvanásťročnej existencie utrpenie a smrť desiatkam miliónov ľudí. Víťazné mocnosti sa už počas druhej svetovej vojny rozhodli hrozné skutky nacistov odhaliť a potrestať. V auguste 1945 na postupimskej konferencii podpísali štatút medzinárodného súdu a „dohodu o stíhaní hlavných vojnových zločincov štátov Osi“.
Vo svojej dobe bezprecedentný súdny proces, počas ktorého sa svetová verejnosť prvýkrát detailne dozvedela o obludných rozmeroch nacistických zverstiev, sa začal v Norimbergu 20. novembra 1945.
Na lavici obžalovaných v tomto procese zasadlo 22 nacistických funkcionárov – o dvoch menej než bolo obžalovaných. Vodca Nemeckého pracovného frontu Robert Ley spáchal samovraždu pred začiatkom hlavného pojednávania a v neprítomnosti bol súdený osobný tajomník nacistického vodcu Adolfa Hitlera Martin Bormann, po ktorom sa pátralo až do decembra 1972. Vtedy boli nájdené jeho pozostatky v Berlíne, kde počas úteku pred Červenou armádou v máji 1945 spáchal samovraždu.
Norimberský proces sa skončil v októbri 1946 vynesením 12 rozsudkov smrti a siedmich trestov odňatia slobody, z toho troch doživotných.
Rozsudok smrti si vypočuli napríklad bývalý minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, poľný maršal Wilhelm Keitel, generál Alfred Jodl, šéf bezpečnostnej služby Ernst Kaltenbrunner, bývalý guvernér Poľska Hans Frank, niekdajší ríšsky protektor Čiech a Moravy Wilhelm Frick či ríšsky maršal Hermann Göring, ktorý napokon pár hodín pred popravou v októbri 1946, spáchal samovraždu.
Doživotie dostali admirál Erich Raeder, bývalý minister hospodárstva Walter Funk a Hitlerov zástupca Rudolf Hess. Ten potom v roku 1987 spáchal ako 93-ročný samovraždu v spojeneckom väzení Spandau v Berlíne.
Traja obžalovaní boli zbavení obžaloby – bankár Hjalmar Schacht, diplomat Franz von Papen a novinár a funkcionár na ministerstve propagandy Hans Fritzsche. Za zločinecké boli súdom vyhlásené štyri organizácie: riadiace grémium politických vodcov NSDAP, SS, gestapo a bezpečnostná služba SD.
Proces si ale vyslúžil aj kritiku. Kontroverznými osobami na strane sudcov boli sovietsky sudca Iona Nikitčenko, ktorý sa v rokoch 1936 až 1938 podieľal na stalinských procesoch, a tiež hlavný sovietsky žalobca Roman Rudenko, ktorý sa aktívne zúčastnil vraždenia v Katyni. Tento masaker poľských dôstojníkov z roku 1940 sa v programe norimberského pojednávania tiež objavil, tribunál sa ale uspokojil so sovietskou správou z roku 1944, podľa ktorej tieto vraždy spáchali Nemci.
Pred norimberským tribunálom odznelo niekoľko desiatok tisíc svedectiev, z ktorých však iba minimum tvorili výpovede prítomných svedkov. V súdnej sieni boli premietnuté aj obrazy hrôzy natočené spojeneckými vojakmi pri oslobodzovaní koncentračných a vyhladzovacích táborov, ale napríklad aj nacistická propagandistická snímka Leni Riefenstahlovej Triumf vôle či filmy zachytávajúce proces s účastníkmi atentátu na Hitlera v júli 1944.
Okrem hlavného pojednávania nasledovalo v rokoch 1946 až 1949 ďalších 12 menších norimberských procesov s vedúcimi armádnymi predstaviteľmi, lekármi či priemyselníkmi. Neskôr sa v Nemecku konalo ešte viacero ďalších procesov s vojnovými zločincami. Z väčších bol veľmi sledovaný najmä proces s príslušníkmi táborového personálu z Osvienčimu, ktorý prebiehal vo Frankfurte nad Mohanom v rokoch 1963 až 1965.
Norimberský proces ovplyvnil aj medzinárodné trestné právo. Jeho závery prispeli, okrem iného, k vytvoreniu a prijatiu medzinárodnej konvencie o genocíde (1948), Dohody o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti (1968) či Ženevských dohôd na ochranu obetí vojny (1949).
Podobný proces ako v Norimbergu, sa konal aj v Tokiu. Ten vyniesol rozsudky nad 25 poprednými predstaviteľmi armády a politického života Japonska. Tokijský proces, v ktorom sa Američanom v spolupráci s japonským dvorom podarilo ochrániť cisára Hirohita od súdneho pojednávania a hnania k zodpovednosti, sa skončil v novembri 1948.
Ďalším orgánom podobného druhu sa stal až Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY), ktorý pôsobil v rokoch 1993 až 2017. V roku 1994 vznikol tiež napríklad Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu a v roku 2002 Medzinárodný trestný súd (ICC), stály orgán, ktorý má stíhať genocídu, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny či zločin agresie.