Po celom dni v práci je rada, že ide konečne domov. Nastúpi do autobusu číslo 2857, zaplatí za lístok, usadí sa a zahĺbená do myšlienok na blížiace sa vianočné sviatky ani poriadne nevníma cestu. Jedna zastávka, druhá, tretia a autobus sa pomaly zapĺňa cestujúcimi.
Vtom ju zo zamyslenia vytrhne hlas šoféra. „Uvoľnite miesta!“ zvolá. Najprv nik nereaguje, až keď výzvu zopakuje, traja cestujúci sediaci blízko nej vstanú a presunú sa do zadnej časti vozidla.
Aj ona by sa mala postaviť a uvoľniť miesto. Rosa Parksová však zostáva sedieť. Čosi sa v nej zlomilo.
„Uvedomila som si, že keď vstanem, bude to znamenať, že schvaľujem, ako sa so mnou zaobchádza. A ja som to neschvaľovala,“ bude neskôr spomínať na pocity, ktoré ju v ten decembrový podvečer roku 1955 v autobuse ovládli.
Atmosféra hustne. „Tak vstanete už konečne?“ kričí na ňu šofér. „Nie,“ odpovedá rázne 42-ročná Afroameričanka. „V takom prípade však musím zavolať políciu a dať vás zatknúť,“ varuje ju. „Tak to urobte,“ odvetí mu na to.
Sme si rovní, ale...
Zatknúť niekoho za to, že neuvoľní inému miesto v autobuse? Vskutku absurdná predstava, nie však v Spojených štátoch ešte pred 65 rokmi.
Krajina síce zrušila v roku 1863 otroctvo, milióny jej černošských obyvateľov však mohli o rovnocennom postavení v spoločnosti stále iba snívať. Ich životy riadili segregačné zákony, ktorých hlavná doktrína znela Separate, but equal. Oddelení, ale rovní. Podľa nej mal síce každý nárok na vzdelanie, zamestnanie, lekársku starostlivosť či služby, v drvivej väčšine však bolo všetko rasovo rozčlenené.
Segregácia, ktorej pravidlá si upravovali jednotlivé štáty či miestne samosprávy, sa tvrdo uplatňovala najmä na americkom juhu a jednou z najciteľnejších sfér bola verejná doprava. Alabamské mesto Montgomery v tomto smere nebolo výnimkou, skôr naopak.
Podľa platných nariadení to fungovalo tak, že v autobusoch boli predné rady sedadiel vyhradené pre bielych a farební, ktorí tvorili drvivú väčšinu cestujúcich, mohli sedieť iba vzadu. Ak do vozidla nastúpilo viac belochov, šofér hranicu medzi „sektormi“ posunul, aby si všetci mohli sadnúť. V takom prípade museli Afroameričania miesta uvoľniť, pričom neraz sa stávalo, že ich z autobusu aj vyhodil, na čo mal tiež právo. Výnimočné však neboli ani scény, keď „biela“ sekcia vo vozidle zívala prázdnotou a v „čiernej“ sa tiesnili cestujúci.
„Pre mnohých z nich sa autobusy stali symbolom bezmocnosti. Muži v tam nedokázali ubrániť svoje manželky a matky pred poni...
Zostáva vám 85% na dočítanie.