Lovkyňa nacistov pripomenula spolkovému kancelárovi jeho problematickú minulosť fackou

Je 7. november 1968. V západnom Berlíne prebieha zjazd Kresťanskodemokratickej strany (CDU). K predsedníckemu stolu sa ticho, po špičkách priblíži mladá žena a v sále sa ozve hlasné zaucho sprevádzané výkrikom: „Nacista! Nacista!“

Mladá žena sa volá Beáta Klarsfeldová a muž, ktorý utŕžil facku, je v poradí tretí kancelár Nemeckej spolkovej republiky Kurt Georg Kiesinger.

Lovkyňa nacistov

Beáta Klarsfeldová sa narodila v Berlíne 13. februára 1939 ako Beáta Augusta Künzelová. Keď mala 21 rokov, odišla do Paríža pracovať ako aupairka. V Paríži chcela zostať len rok, keď však spoznala o tri roky staršieho študenta histórie Sergea Klarsfelda, rozhodla sa zostať.

​Tento študent histórie, ktorý bol židovského pôvodu, rozprával mladej Nemke Beáte o zločinnej kapitole nemeckých dejín, vláde národného socializmu. Sergeovi sa podarilo ako malému dieťaťu v roku 1943 v Nice tesne uniknúť deportácii do vyhladzovacieho tábora.

On, jeho matka a jeho sestra prežili, pretože jeho otec, Arno Klarsfeld, rumunský židovský exulant, odviedol pozornosť gestapa od ich úkrytu, jemu samému sa však nepodarilo zachrániť. Serge rozprával Beate aj o koncentračnom tábore Osvienčim, v ktorom bol v roku 1943 zavraždený jeho otec.

Študent histórie Serge sa stal mentorom protestujúcej rebelky Beáty a v roku 1963 aj jej manželom. Téma národného socializmu, vedeného Adolfom Hitlerom a jeho Národnosocialistickou robotníckou stranou (NSDAP, 1933 – 1945, Tretia ríša) bola niečím, o čom sa v päťdesiatych rokoch v NSR sotva hovorilo. Holokaust nebol súčasťou učebných osnov.

Generácia bez informácií

„Nevedela som o tom vôbec nič, tak ako väčšina mojej generácie,“ uviedla Beáta Klarsfeldová v rozhovore pre časopis Spiegel.

Facka Kiesingerovi bola len začiatkom boja proti mlčaniu. Manželia Klarsfeldovci nekompromisne konfrontovali nemeckú spoločnosť s režimom národného socializmu a masovým vyvražďovaním Židov, pátrali po nacistoch, ktorí žili nerušene pokojným životom najmä v NSR a v Južnej Amerike. Profimedia

​Že je to čudné? Ani nie. Stačí spomenúť napríklad osobu Dr. Hansa Globkeho, spoluautora a komentátora norimberských rasových zákonov, ktorý bol v období 1953 – 1963 vedúci úradu spolkového kancelára Konrada Adenauera.

Globke bol najprominentnejší príklad kontinuity úradných elít od Tretej ríše po ranú NSR. Počas celej éry kancelára Konrada Adenauera (1949 – 1963) bol sivou eminenciou a najbližším dôverníkom kancelára, zodpovedný za personálnu politiku, prácu kabinetu, zriadenie a kontrolu Spolkovej spravodajskej služby (BND) a Úradu na ochranu ústavy, ako aj za otázky vedenia strany CDU.

Tvrdí sa, že počas jeho života bola jeho angažovanosť v diktatúre národného socializmu známa len čiastočne. Doma aj v zahraničí býval vystavený ostrej kritike...