„Strana a vláda menovými opatreniami učinila ráznu prietrž činnosti nepriateľov nášho ľudovodemokratického zriadenia, ktorí sa špekuláciami a inými prostriedkami snažili narúšať zásobovanie a spôsobovať paniku. Ich počínaniu je teraz koniec!“ Takýmito a podobnými floskulami začiatkom júna 1953 komunistická propaganda zdôvodňovala uskutočnenie menovej reformy. Stranícky denník Rudé právo v tom období na prvej strane pravidelne prinášal desiatky súhlasných rezolúcií z celej republiky.
„Presvedčili sme sa, že naša vláda ide skutočne s ľudom, pretože nová peňažná reforma ukončí šmelinu, ktorá ešte na mnohých miestach prekvitala. Týmto opatrením sa učiní prietrž vyčíňaniu špekulantov, ktorí by sa chceli obohacovať na úkor pracujúcich,“ znel napríklad telegram od zamestnancov z giraltovského závodu Prešovských mliekarní.
Nech by ste ale vtedajšiu tlač akokoľvek pozorne čítali, žiadny náznak nesúhlasu so spomínaným opatrením by ste nikde nenašli. Dokonca ani zmienku o tom, že v mnohých podnikoch sa štrajkovalo, alebo že v niektorých mestách ľudia na protest vyšli do ulíc, pretože ich menová reforma pripravila o peniaze. Takéto veci sa však diali a vedenie strany a štátu o nich veľmi dobre vedelo.
Priepastné rozdiely
Začiatok päťdesiatych rokov sa v Československu niesol v znamení kopírovania všetkého, čo robil Sovietsky zväz. Režimu nepohodlní ľudia putovali do väzníc, pracovných táborov a na šibenice, a tí ostatní mali s nadšením budovať socializmus. Správy o budovateľských úspechoch a pravidelnom prekračovaní plánu boli jednou stranou mince, druhou bola hospodárska realita.
Komunistická vláda sa orientovala najmä na ťažký priemysel, ostatné oblasti boli na okraji jej záujmu. A tak sa kedysi prosperujúce podniky stali príveskami veľkých kolosov, spotrebný priemysel sa utlmoval a likvidácia živností spôsobila, že sa prakticky úplne zrútila sieť služieb. Živnostníkov nahradili komunálne prevádzky, tie však neodrážali skutočné potreby. Bolo určené, koľko má byť v ktorom meste a obci akých obchodov, ale aj reštaurácii či holičstiev. Česi a Slováci mohli byť hrdí na rekordy v ťažbe uhlia či v spracovaní ocele, no napríklad o domácich spotrebičoch, nehovoriac o autách, mohli iba snívať. Nezamestnanosť prakticky neexistovala, platy rástli, problém však bol, že peniaze v podstate nebolo kde minúť, pretože zoznam úzkoprofilového tovaru sa takpovediac zo dňa na deň rozrastal. Centrálne plánované hospodárstvo nedokázalo ani osem rokov po vojne zabezpečiť dostatok potravín a oblečenia a väčšina tovaru bola stále na lístkový prídel. Existoval síce aj takzvaný voľný trh, ceny na ňom však boli niekoľkonásobne vyššie.
Len pre porovnanie, kým na viazanom trhu (čiže na lístkový prídel) stálo napríklad kilo cukru 15 korún, na voľnom 140 korún. Maslo za prídelové lístky vyšlo na 80 korún, vo voľnom predaji ste však za rovnaké množstvo zaplatili 450 korún, za kilo bravčového mäsa dal človek v lístkoch 46 korún, v hotovosti ale 260 korún a ak by ste chceli napríklad ryžu, tak na viazanom trhu vyšla na 70 korún, na voľnom však stála rovné tri stovky. Ešte väčšie rozdiely boli pri spotrebnom tovare či odevoch. Za pánsku košeľu ste v lístkoch dali 250 korún, v hotovosti ale štyrikrát viac, oblek ste si za lístky mohli kúpiť za 1 800 korún, no bez nich za 6-tisíc a za poltopánky ste dali buď 400 korún v lístkoch, alebo 3-tisíc korún v hotovosti!
Rozdielne ceny ale neboli jediným problémom. Vláda postupne rozširovala zoznam osôb, ktorí prídelové lístky nedostávali, a tak museli všetko kupovať za niekoľkonásobne vyššie ceny na voľnom trhu. Do tejto skupiny patrili ľudia onálepkovaní režimom ako „nepriateľské živly“, čiže bývalí podnikatelia, bankári, vyšší štátni úradníci z obdobia pred rokom 1945, obchodníci, živnostníci či dedinskí boháči.
Mena je pevná, žiadna reforma nebude
V novembri 1952 vedenie strany a štátu rozhodlo, že pristúpi k menovej reforme, v rámci ktorej jednak zruší prídelový lístkový systém a vyrieši aj ďalšie problémy. Jej podobu mal vypracovať tím ekonóma Václava Hůlu, v ktorom bol, okrem iných, napríklad riaditeľ štátnej banky Otakar Pohl alebo ekonóm prezidentskej kancelárie Vladimír Kadlec. Projekt, na ktorom pracovali, bol prísne tajný a okrem členov spomínaného tímu o ňom vedel iba úzky okruh ľudí z vedenia strany a štátu. Samozrejme, cieľ reformy nebol iba ekonomický, ale aj politický.
„Prípadná reforma meny by mohla citeľne obmedziť hospodársku základňu zvyšku kapitalistických živlov,“ napísal vo svojej správe Hůla, ktorý v decembri 1952 predložil na schválenie teoretickú časť reformy a mohlo sa teda začať s praktickými prípravami. Ich súčasťou bola aj tlač nových bankoviek a túto zákazku dostala moskovská tlačiareň Goznak. Keď približne o pol roka neskôr ľudia dostali nové peniaze do rúk, pochopili aj ďalší ideologický rozmer reformy. Tak, ako v celom štáte po roku 1948 mizli z verejných priestranstiev pomníky T. G. Masaryka či M. R. Štefánika, vytratili sa ich portréty aj z bankoviek. Na päťdesiatkorunáčke (Štefánik) a stokorunáčke (Masaryk) ich nahradili budovateľské motívy.
Maximálna snaha utajiť prípravu menovej reformy sa však míňala účinkom. Už začiatkom roku 1953 sa medzi ľuďmi začali šíriť fámy, ku ktorým prispievali aj kroky, ktoré vláda postupne prijímala. Rozšírila napríklad okruh osôb, ktoré nesmeli nakupovať na viazanom trhu a zrušila uvoľňovanie takzvaných viazaných vkladov. Tie mali pôvod ešte v reforme z roku 1945, ktorou bola po vojne do platnosti opäť zavedená československá mena. Protektorátne i slovenské koruny sa vtedy vymieňali v pomere 1:1, každý občan si ale mohol vymeniť najviac 500 korún a zvyšné peniaze musel uložiť na viazaný vklad, ktorý nebol úročený a bol zablokovaný. Prostriedky z neho sa dali uvoľniť iba vo výnimočných a jasne špecifikovaných prípadoch.
Na jar 1953 už panika nadobudla taký rozmer, že ľudia kupovali čo sa dalo, len aby svoje peniaze aspoň ako-tak zhodnotili. Toto obdobie utkvelo v pamäti aj Vladimírovi Miklošovi. „Chodil som vtedy do základnej školy a veľmi som túžil po ozajstnej futbalovej lopte. Rodičia mi ju ale nemohli kúpiť, peňazí sme nemali nazvyš a na úspory pre takúto vec nechceli siahať. Na jar 1953 mi ju ale zrazu z ničoho nič kúpili, sestra dostala zase veľkú bábiku, kúpili nám i sebe aj nové oblečenie a nejaké veci do domácnosti. Až ako starší som pochopil, prečo,“ spomína dnes už dôchodca z Trnavy.
Protichodné informácie, ktoré v národe kolovali, však nevyvolali iba nákupnú horúčku. Mnohí ľudia v snahe zachrániť svoje úspory najprv ukladali peniaze na vkladné knižky, ktorých sa vraj reforma nemala týkať, aby ich potom zase vyberali, pretože sa dopočuli, že hotovosť sa bude vymieňať vo výhodnejšom kurze. V hláseniach, ktoré Štátna bezpečnosť z jednotlivých regiónov posielala do Prahy, sa objavovali aj správy o prudkom náraste predaja alkoholu a množiacich sa absenciách vo fabrikách.
Národ bolo treba nejako upokojiť a tejto úlohy sa zhostil prezident Antonín Zápotocký. V piatok 29. mája 1953 vystúpil v rozhlase s neslávne známym prejavom, v ktorom ľudí ubezpečoval, že chýry o pripravovanej menovej reforme nie sú pravdivé a šíria ich nepriatelia ľudovodemokratického zriadenia, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že republika pod vedením komunistickej strany napreduje. „Naša mena je pevná a žiadna peňažná reforma nebude,“ tvrdil.
Ako sa už na druhý deň ukázalo, prezident Zápotocký vedome klamal.
Tristo korún a dosť!
Ako prví (okrem úzkeho okruhu zainteresovaných) sa o detailoch reformy dozvedeli 30. mája predpoludním členovia ústredného výboru strany, ktorí ju museli, tak ako následne aj vláda, schváliť. Verejnosti to oznámili až popoludní. Krátko po 17. hodine v rozhlase vystúpil predseda vlády Viliam Široký a povedal, že Československo čaká menová reforma a staré bankovky budú platiť iba do 1. júna. Inými slovami, už len necelé dva dni! „Menová reforma je veľkým úspechom československého pracujúceho ľudu. Odteraz bude kurz novej koruny pevne naviazaný na sovietsky rubeľ, najpevnejšiu menu sveta,“ vyhlásil premiér.
Aj keď bola reforma, najmä v posledných týždňoch, už viac-menej verejným tajomstvom, ľudí správa šokovala. Najmä pre termín, ktorý bol stanovený. Ďalšie nemilé prekvapenie nastalo, keď chceli ľudia ešte v poslednej chvíli nejaké peniaze minúť. Narazili totiž na zatvorené obchody. Všetky predajne dostali príkaz, aby v tento deň zatvorili už o 17. hodine. Najbližšie sa tak malo všade otvárať až v pondelok 1. júna, to už ale staré peniaze neplatili. Mnohí teda zobrali útokom hotely, reštaurácie a pohostinstvá, aby peniaze minuli aspoň tam.
V tom čase už boli dva dni v stave najvyššej pohotovosti bezpečnosť i armáda. V rámci akcie Guľomet zmobilizovala komunistická strana aj svoju ozbrojenú zložku - Ľudové milície, a jej ústredný výbor strážili vojaci. Prísne opatrenia sa dotkli aj zamestnancov štátnej banky. Tí, ktorí sa o reforme dozvedeli deň pred jej spustením, nesmeli z úradu odísť domov. Preventívne ich internovali na pracoviskách a odpojili im telefóny.
Strach, ktorý vedenie strany a štátu z reakcie národa malo, bol pochopiteľný. Peniaze sa totiž mali vymieňať veľmi nevýhodne. Široký síce v rozhlasovom prejave oznámil, že ceny aj platy budú prepočítané kurzom 5:1, to však bola iba polovica pravdy. Celú sa národ dozvedel na druhý deň z mimoriadneho vydania novín.
V hotovosti a v kurze, o akom hovoril predseda vlády, sa dalo vymeniť iba 300 korún. Každá ďalšia koruna sa už prepočítavala v pomere 50:1. Za tristo starých korún tak dostal občan šesťdesiat nových a rovnakú sumu dostal aj za ďalších 3-tisíc starých. (Pre ilustráciu, priemerný plat v starej mene bol vtedy 5 475 korún.) Aby sa predišlo špekuláciám, za rodinu mohol peniaze v hotovosti meniť iba jeden jej člen a len raz. Času tiež nebolo veľa, výmena sa začala prvého a končila štvrtého júna. Každá výmena bola zaznamenaná pre potreby ŠtB, ktorá tak dostala podrobné informácie o tom, kto má koľko peňazí.
Prepočítavali sa aj úspory na vkladných knižkách. V tomto prípade bolo kurzom 5:1 možné vymeniť 5-tisíc korún a čím bol vklad vyšší, tým bol pomer nevýhodnejší. Pri sumách do 10-tisíc to bolo napríklad 10:1 a pri 50-tisíc až 30:1. Navyše takéto nariadenie sa týkalo len vkladov do 15. mája, neskoršie sa bez ohľadu na výšku prepočítavali kurzom 50:1. Úplne zdrvujúci bol však posledný bod nariadenia, podľa ktorého prepadli v prospech štátu všetky úspory na viazaných vkladoch, ale aj náhrady vyplatené za znárodnenie majetku, a dokonca i životné poistky, ktoré si ľudia platili, neraz celý život.
Národ sa búril
„Vážený súdruh Prezident! Peňažná reforma ma ťažko poškodila. Svoje celoživotné úspory 230-tisíc, uložené v štátnej sporiteľni, som nadobudol iba vlastnoručnou poctivou a svedomitou prácou na montážach od inštalačných závodov v Plzni. Musel som predčasne následkom úrazu ľavého oka a jeho slepoty svoje povolanie zanechať. Ako vždy uvedomelý socialista a jeden z tých, ktorí svojou aktívnou činnosťou a svojimi peniazmi prispievali k zvrhnutiu kapitalizmu chápem, že kým nie je víťazstvo pracujúceho ľudu úplné, sú potrebné ďalšie obete, najmä od pracujúcich. Keby som bol len o 10 rokov mladší, nežiadal by som žiadnu výnimku. Žil som vždy striedmo a na viazanom vklade som prišiel o 113-tisíc korún. Veľmi Ťa, súdruh Prezident, prosím o záchranu mojich úspor,“ napísal v júni 1953 Antonínovi Zápotockému dôchodca Alois Kružík.
Nebol jediný, podobných listov prichádzali prezidentovi, vláde i ústrednému výboru strany tisíce. Zbytočne. Z obavy aby nedošlo k precedensu, ktorý by mohol spustiť lavínu ďalších žiadostí o úľavu, boli všetky podobné žiadosti zamietnuté.
Národ menová reforma pobúrila. V Bratislave sa v reakcii na ňu objavil na múre nápis „Nechceme komunistickú diktatúru!“, podobný text bol aj na letákoch, ktoré ktosi rozhádzal v uliciach. Podobné to bolo i v ďalších mestách, v Děčíne sa napríklad objavili letáky s výzvou „Žiadame slobodné voľby, odíďte červení fašisti!“. V desiatkach veľkých i menších podnikov v celej republike vypukli štrajky, do ktorých sa zapojilo takmer 40-tisíc ľudí. Nepokoje sa preniesli aj do ulíc. K mohutným demonštráciam, ktoré rozháňali policajti aj vojaci, došlo napríklad v Ostrave či v Bohumíne.
Najsilnejší odpor proti reforme však zaznamenali v Plzni, kde sa pobúrení ľudia zmocnili radnice a ovládli mestský rozhlas, prostredníctvom ktorého vyzývali na odpor a volali na slávu Masarykovi a Benešovi. Hrozilo, že situácia v západočeskej metropole prerastie do skutočnej revolúcie, a tak tam boli zo širokého okolia stiahnuté okrem policajných aj ozbrojené jednotky armády, pohraničnej stráže a štátnej bezpečnosti. Vzburu sa im do večera podarilo potlačiť, výsledkom bolo viac než dvesto zranených. Nasledovala vlna zatýkania, domových prehliadok a represálií. Vo väzení a v uránových baniach skončili stovky ľudí, údajného iniciátora nepokojov odsúdili na trest smrti a popravili. Mnohí ďalší boli vyhodení z práce, či vysťahovaní zo svojich domov a bytov do odľahlejších častí krajiny.
Regály boli plné, ale...
Štát sa menovou reformou naozaj slušne obohatil. Ľudia si prišli v hotovosti vymeniť 38 miliárd korún, za ktoré dostali 1,4 miliardy nových. Ďalších 37 miliárd mali v čase vyhlásenia reformy na vkladných knižkách, v novej mene im z nich zostali 4 miliardy. Viazané vklady, ktoré boli bez náhrady zrušené, dosahovali výšku 80 miliárd korún. V konečnom dôsledku štát získal 3,5 miliardy korún v novej mene.
Hoci jedným z deklarovaných cieľov reformy bolo zlikvidovať špekulantov a zvyšky majetnejších skupín obyvateľstva, tvrdo postihla najmä mladé rodiny, dôchodcov a tiež robotnícku vrstvu, ktorou sa komunisti zaštiťovali. Veľmi na ňu doplatili napríklad aj tí, ktorí si pred 30. májom zobrali v banke pôžičku, peniaze si vybrali v hotovosti, no nestihli alebo nemohli ich minúť, pretože nedostali kúpiť to, čo plánovali. Hotovosť (s výnimkou 300 korún) im teda vymenili v pomere 50:1, pôžičku ale museli splatiť v prepočte 5:1.
Propaganda ale šliapala na plné obrátky. Kým niekoľko dní pred menovou reformou boli regály v obchodoch takmer prázdne, zrazu noviny a filmové žurnály prinášali zábery na davy ľudí, ktorí obliehali obchody, zásobené tovarom od výmyslu sveta. To, že bol predtým zámerne zadržiavaný v skladoch, niekto možno tušil, niekto nie. Menovou reformou bol síce zrušený prídelový lístkový systém a nové ceny v obchodoch boli nižšie, než na voľnom trhu pred 1. júnom, no vzhľadom na zníženie miezd, dôchodkov a ďalších príjmov na pätinu, boli pomerne vysoké. Drvivá väčšina obyvateľstva tak zaznamenala pokles životnej úrovne.