Ekonóm a politik Alois Rašín, od narodenia ktorého dnes uplynulo 150 rokov, patril k najvýznamnejším predstaviteľom prvej Československej republiky.
Podľa hodnotenia jeho súčasníka – novinára Ferdinanda Peroutku, mal Alois Rašín skôr prednosti ľudské ako odborné. Bol skúsený rečník, vynikal dôslednosťou a vôľou. Vedel sa húževnato držať myšlienky, ktorú prijal od odborníka a podať ju ľuďom tak, aby na ňu nezabudli. Finančnú otázku nového štátu sa mu podarilo vykresliť ako časť národného osudu. Mal nespochybniteľné politické a vodcovské schopnosti.
Alois Rašín sa narodil 18. októbra 1867 v českých Nechaniciach. Po gymnaziálnych štúdiách začal študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, odkiaľ však zo zdravotných dôvodov prešiel na Právnickú fakultu.
Už počas vysokoškolských štúdii začal prejavovať záujem o politické dianie. Sympatizoval s takzvanými mladočechmi (Národní strana svobodomyslná). Spolu s radikálnymi študentmi sa dostal do sporu s viedenskou vládou a po vykonštruovanom súdnom spore s Omladinou skončil na dva roky vo väzení. V novembri 1895 bol prepustený a amnestovaný.
Politickej aktivity sa Rašín ani potom nevzdal, pôsobil ako politický publicista a s priateľmi založil vlastnú stranu s názvom Radikálně státoprávní strana. Keď si uvedomil, že radikalizmus nie je pre neho to pravé, stranu opustil a založil si právnickú kanceláriu. K mladočechom sa vrátil v roku 1907 a nahradil svoje ľavicové názory hospodárskym liberalizmom. V roku 1911 sa za Národní stranu svobodomyslnú stal poslancom viedenského parlamentu.
V období prvej svetovej vojny sa pridal k odporcom Rakúsko-Uhorska v organizácii Maffia. Bol obžalovaný z velezrady a v roku 1916 odsúdený na trest smrti. Od popravy ho zachránila amnestia, a z desaťročného väzenia, na ktoré sa trest smrti zmenil, ho vyslobodila ďalšia amnestia. Rašín sa pustil do odboja, spojil sa s Tomášom Garrique Masarykom a podieľal sa na zjednotení pravicových a stredopravicových síl. Ako predseda Národnej rady česko-slovenskej nielen organizoval 28. októbra 1918 vyhlásenie nezávislosti novej republiky, ale bol aj autorom jej prvého zákona.
Rašínovi, zástancovi tvrdej meny krytej zlatom, pripadlo v novej vláde kreslo ministra financií. Stal sa tvorcom menovej reformy, ktorú umožnil zákon prijatý 25. februára 1919. Len niekoľko hodín po jeho schválení obsadilo československé vojsko hranice, aby sa znemožnil obeh peňazí medzi štátmi. Na území republiky sa začalo s kolkovaním bankoviek. Ľudia boli šokovaní nielen týmto nečakaným krokom, ale aj tým, že z peňazí, ktoré priniesli, im označili a vrátili iba polovicu. Tú druhú štát zadržal. Žiadne neoznačené bankovky sa nesmeli dostať do obehu. Takýmto radikálnym rezom sa Rašínovi podarilo zachrániť československú menu pred hyperinfláciou, ktorá zakrátko postihla niektoré okolité krajiny.
Opatrenia Aloisa Rašína prispeli k stabilizácii vojnou zničeného hospodárstva aj československej meny. Deflačná politika, na ktorej trval, viedla k poklesu cien, klesol však aj vývoz a došlo k rastu nezamestnanosti. Pre ľavicu a najmä komunistov sa tak Rašín stal symbolom vykorisťovania.
Stratu vlastnej popularity však nepovažoval za tragédiu. „Je mi jedno, či mi ľudia tlieskajú, alebo nadávajú. Záujem štátu je pre mňa najdôležitejší a nemienim robiť populistickú politiku,“ tvrdil. Bol presvedčený, že sa obetuje pre štát. „Hlásal usilovnosť, šetrnosť a striedmosť a sám podľa toho aj žil. Do smrti nosil zaplátané šaty a topánky a bol na to hrdý,“ napísal o ňom Ferdinand Peroutka.
Eskalácia sporov s ostatnými ekonómami počas Rašínovho pôsobenia v ďalšej československej vláde opäť viedla k poklesu jeho popularity. Rozhádzal si to však aj s príslušníkmi bývalých československých légií, ktoré vznikli počas prvej svetovej vojny v zahraničí.
Legionári tvorili takpovediac preferovanú vrstvu spoločnosti, žiadali výhody a nárokovali si rôzne posty. A to sa Rašínovi nepáčilo. „Nastavujú republike ruku a hovoria: bojovali sme za teba a teraz nám zaplať. Za prácu pre vlasť sa ale predsa neplatí!“ vyhlásil, čím spôsobil v tom čase veľký škandál.
Rašínov život ukončil atentát, ktorý na neho 5. januára 1923 spáchal mladý anarchista s komunistickou minulosťou Josef Šoupal. Chytili ho vzápätí po tom, ako na ministra pred jeho domom dvakrát vystrelil. Pri výsluchu nič nezapieral, priznal sa, že do Prahy prišiel z Nemeckého Brodu iba preto, aby zabil Aloisa Rašína. „Chcel som prospieť robotníckej triede a zastrašiť kapitalistickú reakciu,“ vyhlásil.
Samotnú streľbu Alois Rašín prežil a v nemocnici sa podrobil operácii. Po niekoľkých dňoch sa ale jeho stav začal komplikovať. Prvý československý minister financií napokon 18. februára 1923 zraneniam podľahol.