Ak by vznikla nová reality show – Slovensko hľadá hrdinu, favorit by bol jasný. Alexander Dubček. Keď pre nič iné, tak preto, že predstavuje čítankový príklad, ako sa na jednu osobnosť dokážeme pozerať z dvoch perspektív. Prvá, kým naozaj bol. Druhá, kým chceme, aby bol. A pri Dubčekovi je to jednoduché. O najznámejšej postave slovenských dejín toho zas tak veľa s určitosťou nevieme.
Ťažký rozhovor
Celkom nepríjemný telefonát. Mal prebehnúť len pár dní pred vstupom vojsk Varšavskej dohody. Na jednej strane do telefónu Dubček a na druhej Leonid Brežnev. Líder Sovietskeho zväzu si 13. augusta 1968 na diplomatický jazyk nepotrpí.
„Chcem sa ťa priamo opýtať, Saša, čo tým sleduješ? Čo mi z tohto vychádza, že nás klameš,“ cituje Brežneva prepis hovoru. Dubček neodporuje. „Ešte raz potvrdzujem, že neodmietam splniť dohodu, čo sme spravili v Čiernej nad Tisou,“ odpovedá. No potrebuje viac času.
Ten nedostal, pokračovanie príbehu s vyvrcholením 21. augusta a príchodom vojsk Varšavskej zmluvy už pozná každý. Od telefonátu prešlo takmer polstoročie. No Brežnevova otázka má čaro stále. Ak ju trochu pozmeníme a spýtame sa – Klameme sa Dubčekom?
Dubček vo svojich memoároch poprel dohody z Čiernej nad Tisou. Nikomu neprisľúbil ani čistky vo vedení strany, ani pritvrdenie cenzúry, ani zákaz nezávislých organizácií.
„Brežnev mi telefonoval 13. augusta. Počas rozhovoru neurobil ani priame, ani iné narážky na neexistujúce dohody z Čiernej nad Tisou. Vedel, že je to rozprávka,“ píše v knihe Nádej zomiera posledná.
Dubček maľuje presne opačný obrázok ako prepis telefonátu. A nejde o zanedbateľné nedorozumenie. Rokovania v Čiernej nad Tisou predstavovali zrejme posledný moment, keď sa ešte Československo mohlo invázii vyhnúť. To Dubček nemohol tušiť. A pre potreby textu je to aj tak nepodstatné. Dôležitý je druhý aspekt. Ten u nás zakotvil dlhšie ako samotné spriatelené vojská.
Celé (ne)dohody z Čiernej nad Tisou totiž predstavujú križovatku pri hodnotení Alexandra Dubčeka. Miesto, na ktorom sa treba rozhodnúť, čomu chceme veriť. Či, v tomto prípade, jeho memoárom, alebo dokumentom, ktoré ich spochybňujú. Prepis telefonátu nie je jediný prameň, ktorý Dubčekovi protirečí. Oponuje mu i Záznam zo stretnutia predstaviteľov Bulharska, NDR, Poľska, Maďarska a ZSSR z 18. augusta 1968.
Zostáva vám 85% na dočítanie.