Po dvoch storočiach cudzej nadvlády mali Poliaci od roku 1918 konečne zase vlastný štát, ten sa však ešte roky po veľkej vojne značne knísal vo vetre. Sužovali ho pohraničné spory, ale v lete 1920 začala byť ohrozená aj jeho samotná existencia. Sovietska moc sa totiž snažila opäť podmaniť územie cárskej ríše, ktorú boľševici ešte počas vojny odstúpili Nemcom, teda aj Poľsko. Presne pred 99 rokmi - 14. novembra 1918 - bol zvolený za prvého prezidenta nezávislého Poľska Józef Piłsudski.
Červená armáda vtrhla do Pobaltia, Bieloruska, na Ukrajinu, potom na čele s brilantným taktikom, mladým generálom Michailom Tuchačevským aj do Poľska. Jej 120-tisíc mužov už stálo pred bránami Varšavy a miestne elity aj západní diplomati sa začínali zmierovať s tým, že Poľsko bude pohltené ríšou boľševikov - a kto vie, čo bude potom? "Na Berlín, cez mŕtvolu Poľska!" Stálo totiž v Tuchačevského rozkaze z 2. júla 1920.
Nikto však nepočítal s odhodlanosťou a nadaním Piłsudského, vtedy provizórnej hlavy štátu a vojenského samouka, ktorý prišiel so smelým plánom na odrazenie nepriateľa.
Smelý, bláznivý, ale úspešný plán
Jeho myšlienka predpokladala, že hlavné poľské sily ustúpia za Vislu a pokúsia sa za každú cenu udržať v opevnených pozíciách, zatiaľ čo iné jednotky zaútočia na Červenú armádu zo severu a narušia jej pokus o obkľúčenie hlavného mesta. Kľúčovú úlohu mal hrať relatívne malý zbor počítajúci iba 20-tisíc mužov, zložený zo skúsených veteránov pod osobným velením Piłsudského. Táto Úderná skupina (Grupa Uderzeniowa) mala uskutočniť prekvapivý, chirurgicky presný útok na úsek sovietskej línie, ktorý poľská rozviedka vyhodnotila ako jej slabinu.
Poľskí dôstojníci Piłsudského plán zavrhovali ako amatérsky, a keď sa jeho kópia dostala do rúk Sovietov, Tuchačevský ju hodil do koša ako očividnú dezinformačnú kampaň Poliakov. Bola to zrejme najväčšia chyba jeho úctyhodnej vojenskej kariéry. Skončila drvivou porážkou Červenej armády. Bitku Poliaci dodnes označujú za "zázrak na Visle", čo bol pôvodne posmešný bonmot jedného poslanca Sejmu.
Piłsudského intuitívne geniálny postup zachránil poľský štát a možno aj ten československý. "Niet pochýb, že keby sme vyhrali na Visle, oheň revolúcie by zachvátil celý kontinent," povedal neskôr Tuchačevský.
V prostredí atentátnikov
Pre boj proti hrozbe z východu sa Piłsudski doslova narodil. Svetlo sveta uzrel v roku 1867 na území dnešnej Litvy, ako potomok šľachtickej rodiny s rodokmeňom siahajúcim až do stredoveku. Spolu s bratmi Adamom, Bronisławom a Jánom ho matka Mária odmalička zoznamovala s poľskými dejinami a kultúrou, ktorú cársky režimom potlačoval. Ich otec Józef sa v roku 1863 zúčastnil januárového povstania, odporu voči odvodom Poliakov do ruskej cárskej armády, ktorý prerástol do ozbrojenej vzbury.
Hoci boli rebeli nakoniec porazení, podobne ako väčšina ich krajanov ani rodina Piłsudských neprestala vzdorovať rusifikačným snahám režimu. Len namiesto zbraní bojovali skôr starostlivosťou o svoje kultúrne dedičstvo. Józef nastúpil na ruské gymnázium vo Vilne, dnešný Vilnius, na ktorého chodbách mimochodom stretával o pár rokov mladšieho Feliksa Dzierżyńského, budúceho zakladateľa boľševickej tajnej bezpečnosti. Mladý Piłsudski sa odmietal zúčastňovať pravoslávnych bohoslužieb, mal slabý prospech a zo školy odišiel so silnou averziou k cárskemu režimu aj ruskej kultúre.
V roku 1885 začal študovať medicínu v Charkove, kde sa čoskoro našiel v tých radikálnejších kruhoch, stýkal sa napríklad s ľuďmi z organizácie Narodnaja volja, ktorá mala na svedomí úspešný bombový atentát na cára Alexandra II. Za účasť na študentských demonštráciách bol z univerzity nakoniec vyhodený a v roku 1887 bol zatknutý za prípravu atentátu na Alexandra III. Zrejme sa tak stalo neprávom - jeden Piłsudski sa na komplote síce podieľal, lenže nie Józef, ale jeho starší brat Bronisław. Ten dostal pätnásť rokov ťažkých nútených prác na ruskom Ďalekom Východe, zatiaľ čo Józef si vypočul trest päťročného vyhnanstva na Sibíri.
Na ceste na východ bol niekoľko týždňov držaný vo väznici v Irkutsku, kde sa pridal k hladovke za koniec bitia a ponižovania väzňov. Vynieslo mu to pol roka žalára navyše a doživotné zdravotné následky z prvej noci trestu, ktorú musel pretrpieť v 40-stupňovom mraze. Po prepustení z väzenia však exil strávil v relatívnom pohodlí, smel sa živiť ako učiteľ matematiky a cudzích jazykov na miestnej škole. Po návrate domov Piłsudski vstúpil do Poľskej socialistickej strany (PPS), aby sa po iba dvoch rokoch stal jej predsedom. Bol pravoverným socialistom a zároveň i zapáleným národovcov a v zmysle tejto ideologickej syntézy tiež nastavil smerovanie strany.
Na divokom východe
Vo veku 32 rokov si Piłsudski vzal svoju spolubojovníčku Máriu Juszkiewiczowú, s ktorou vydávali a u seba v byte tlačili podzemné noviny Robotnik (Robotník). Manželstvo však už po pár rokoch existovalo iba na papieri, Piłsudski sa totiž zahľadel do výrazne mladšej súdružky Aleksandry Szczerbińskej. Keď Mária v roku 1921 zomrela, spečatili Józef a Aleksandra svoj zväzok aj pred oltárom. To už spolu mali dve dcéry.
Józef Piłsudski v rodinnom a priateľskom kruhu, apríl 1919.
Po ôsmich rokoch vydávania bol v roku 1900 Robotnik odhalený a Piłsudski putoval opäť za mreže. Predstieral duševnú chorobu, takže bol zo žalára vo Varšave prevezený do petrohradského blázinca, odkiaľ za pomoci poľského lekára čoskoro utiekol. Ako westernový hrdina naskočil jednej noci na vlak smer západ a došiel v ňom do Haliče, vtedy súčasti Rakúska-Uhorska. Cisárskokráľovské úrady Piłsudskému v proticárskej činnosti pochopiteľne nijako nebránili, takže na jeseň 1904 smel na území habsburskej monarchie založiť polovojenskú odnož PPS.
Piłsudski zároveň usilovne hľadal spojenca, a to dokonca aj na druhom konci sveta. Na vrchole rusko-japonskej vojny sa neúspešne snažil presvedčiť k podpore poľskej veci Chryzantémový trón. Jeho výpravu pokazila iniciatíva istého Dmowského, rovnako horlivého patriota, ako bol Piłsudski, avšak presvedčeného o nezmyselnosti ozbrojeného odboja proti Rusom. Táto epizóda aj protikladný svetonázor urobili z oboch mužov doživotných nepriateľov, hoci ich okolnosti poľskej medzivojnovej politiky párkrát donútili spolupracovať.
V cárskej ríši medzitým PPS usporadúvala jednu demonštráciu za druhou, pričom po rozohnaní zhromaždenia útokom kozáckej jazdy začali Piłsudského straníci na akcie nosiť pušky. A nerozpakovali sa z nich strieľať. Od zimy 1905 sa začali množiť bombové útoky na cárske bezpečnostné zložky. PPS vyhlásila generálny štrajk, ku ktorému sa pridalo 400-tisíc robotníkov, než bol po dvoch mesiacoch násilne potlačený. V onom roku to vrelo v celom impériu a jedno z najvýznamnejších povstaní vypuklo v Lodži. Do veľkej miery spontánne, PPS aj Dmowského stranu Národných demokratov to zaskočilo do tej miery, že sa ich ľudia v horúcich júnových dňoch púšťali aj do seba navzájom.
Masaryk polski?
Aj keď jeho vplyv v PPS slabol, Piłsudski sa stále držal svojho predpokladu, že samostatnosť Poliakom nespadne do lona, ale budú si ju musieť zaslúžiť podielom na porážke ruského impéria v budúcej veľkej vojne. Preliatu krv mali premeniť v politický kapitál podobne ako zafungovala sibírska anabáza československých legionárov o desaťročie neskôr. Až na to, že na rozdiel od Dmowského si Piłsudski vybral za spojencov Rakúšanov a Nemcov. V roku 1906 tak s podporou cisárskokráľovských úradov založil v Krakove výcvikové stredisko. Len za prvý rok ním prešlo osemsto mužov, ktorí na území cárskej ríše v rovnakom období zabili vyše tristo ruských vojakov a policajtov.
Piłsudského povstalci tiež prepadali vlaky, v septembri 1908 napríklad zastavili transport vybraných daní a ulúpili značné imanie. Piłsudski zakladal "športové kluby" slúžiace ako lokálne náborové a výcvikové centrá, takže sa v lete 1914 mohol chváliť, že má k dispozícii približne dvanásťtisíc mužov v zbrani. Generáli vo Viedni s nimi však počítali len ako s prieskumnými jednotkami. A hrať v osudovom konflikte len podpornú úlohu Piłsudskému pochopiteľne nestačilo. Ohýbal či prekračoval rakúske rozkazy, ako len mohol, a kam jeho brigáda vstúpila, vyhlásil vlastnú, poľskú správu.
Poľské légie (Legiony Polskie) za prvej svetovej vojny tvorili dve, neskôr tri brigády po piatich až šiestich tisícoch mužov. Poliaci bojovali ako levy aj napriek ťažkým stratám - len obranné boje pri Kostiuchnówke si vyžiadali viac ako dvetisíc padlých. Kým tajne nadväzoval kontakty v Londýne, snažil sa Piłsudski od ústredných mocností získať záruku obnovenia poľského štátu. V novembri 1916 vyhlásili bábkový štát Regentské kráľovstvo poľské, čo malo Poliakom zavrieť ústa a urýchliť ich nábor do vojny proti cárovi. Légie sa tým navyše dostali pod nemecké velenie.
Piłsudskému bolo jasné, že zosadenie cára ruskou februárovou revolúciou v roku 1917 a predovšetkým puč boľševikov o osem mesiacov neskôr zbavujú Poliakov ruského jarma. Lenže čo teraz s Nemcami, keď navyše ústredným mocnostiam dochádza dych a je potrebné sa včas pridať na stranu víťazov? Vypovedal im teda službu, načo boli poľské jednotky rozpustené a Piłsudski uväznený a až to z neho urobilo všetkými Poliakmi uznávanú autoritu. Po roku žalára bol tri dni pred podpisom prímeria Nemcami posadený do vlaku a odoslaný domov v nádeji, že sa tam tiež postará o pomery výhodné pre Nemeckú ríšu.
Liberál aj diktátor
Na to bolo pochopiteľne už neskoro a Piłsudski to beztak nemal v úmysle. Bol vymenovaný vrchným veliteľom poľských vojsk a v rovnaký deň, 11. novembra 1918, vyhlásil nezávislé Poľsko. Navyše vyrokoval pokojný odchod 400-tisíc nemeckých vojakov, ktorí čerstvo narodenému štátu dokonca prenechali svoje zbrane. Dostal na starosť aj zloženie prechodnej vlády, v ktorej prevládali socialisti a ktorá okamžite uviedla do praxe mnoho ich dlhoročných cieľov ako osemhodinový pracovný deň, bezplatné školstvo či volebné právo pre ženy.
Sám Piłsudski sa však snažil postupovať prísne nadstranícky. Na rozdiel od Dmowského, ktorého radikálnejší stúpenci sa Piłsudského dokonca pokúsili zvrhnúť, nedefinoval Poliaka národnostne, ale ako občana Poľska. V krajine, kde etnickí Poliaci tvorili len dve tretiny obyvateľstva, vďaka nemu nebol nikto uprednostňovaný ani nebolo treba pretláčať umelé konštrukty, akým bola národnosť československá.
Do decembra 1921 vládol Piłsudski krajine ako hlava štátu (Naczelnik Państwa), než po prijatí definitívnej ústavy odovzdal svoju funkciu do rúk prvého prezidenta krajiny. Gabriel Narutowicz, jeho osobný priateľ, však bol len o tri dni neskôr zavraždený ultrapravičiarom, ktorý mal pôvodne v úmysle zabiť i Piłsudského. Vtedy nadobudol pocit, že poľská spoločnosť ešte nie je na demokraciu zrelá, a podľa toho po zvyšok svojich dní konal. Ako náčelník generálneho štábu spolu s ministrom obrany potlačil nepokoje, ktoré zachvátili ulice poľských miest.
Koncom leta sa Piłsudski vzdal aj velenie armády, stiahol sa na svoj statok blízko Varšavy a začal pracovať na memoároch. Krajina sa však potácala v stále vyhrotenejšej ekonomickej a politickej kríze a Piłsudski nevydržal sedieť v hojdacom kresle s perom v ruke. Postupne si budoval mocenskú základňu a v máji 1926 stál na čele puču koalície zloženej z PPS, agrárnikov a iných strán vrátane poľských komunistov. Dúfal v nenásilný priebeh prevratu, vláda sa však nevzdala bez boja, po ktorom zostalo 215 padlých vojakov, 164 mŕtvych civilistov a deväť stoviek zranených.
Dusno pred búrkou
Sejm nato zvolil Piłsudského prezidentom, on však pri vedomí politickej bezmocnosti tohto úradu funkciu odmietol a stal sa ministrom obrany. Onú pozíciu držal až do svojej smrti v ďalších jedenástich vládach, ktorých dvoch bol zároveň predsedom. Určoval tiež zahraničnú politiku krajiny zakliesnenú medzi dvoma mocnosťami. Vzťahy s Weimarskou republikou boli korektné, zato o nacistoch si Piłsudski nerobil ilúzie a vraj dokonca Francúzov presviedčal o preventívnom útoku na Tretiu ríšu. S Hitlerom aspoň podpísal podobný pakt o neútočení, aký už v roku 1932 vyrokoval so Stalinom, zatiaľ čo sa usiloval o vytvorenie federácie štátov strednej a východnej Európy. Do Medzimoria (Międzymorze, Intermarrum) mala patriť aj Československá republika, Piłsudski však trval na vedúcej úlohe Poľska, preto sa prihlášky zrovna nehrnuli.
V domácej politike sa starnúci generál už k žiadnym odvážnym reformám neodvážil. Zjavne poznamenaný smrťou Narutowicza sa sústredil hlavne o akúsi "stabilizáciu spoločnosti". Bol obmedzený počet politických strán a pomaly sa stupňovalo potláčanie názorových oponentov, ktoré vyvrcholilo otvorením zvlášť krutej väznice vyhradenej politickým väzňom. Ústava z roku 1935 menila krajinu na prezidentský systém, novými právomocami vybavenú funkciu si už však Piłsudski nestačil užiť.
Smrť muža, ktorý posledné roky života trpel rakovinou pečene, nebola žiadnym začiatkom slobody. Zem sa autoritárskeho štýlu vlády nezbavila rovnako, ako neprekonala hospodársku stagnáciu. Následná zmena smerovania doprava každopádne znamenalo citeľný nárast antisemitských tendencií zo strany úradov i každodenného života. Krvavú demontáž svojej krajiny Treťou ríšou a Sovietskym zväzom v roku 1939 Piłsudski už nezažil, nemusel sa vyrovnávať s Katynským masakrom a deportáciami státisícov na Sibír, ani so systematickým vraždením poľských elít a holokaustom. Jeho legenda prežila nacistov i stalinistov a dnes je Piłsudski Poliakmi považovaný za ústrednú postavu ich dejín. Väčšina z nich ho vníma veľmi zjednodušene, ako jednoznačne kladného hrdinu.