Komunizmus ho uchvátil už v mladosti a so stranou vytrval až do tragického konca. Stal sa symbolom politických monsterprocesov nielen u nás, a to, paradoxne, hneď dvakrát – pri ich horlivom organizovaní a nakoniec ako ich najznámejšia obeť. Pred šesťdesiatimi piatimi rokmi si spolu s desiatkou ďalších vypočul rozsudok – najvyšší trest.
Pochmúrne zimné ráno, či vlastne ešte noc. Na dvor pankráckej väznice postupne vyvádzajú odsúdených. Pred tým, ako im založia slučku na krk, sa ich súdny zriadenec spýta, či chcú niečo povedať. Väčšina z nich dohrá šialenú hru, ktorá im bola v predchádzajúcich mesiacoch vnútená, do trpkého konca a odpovedajú v štýle: „Prajem všetko najlepšie komunistickej strane, Klementovi Gottwaldovi a Josifovi Stalinovi.“ Bez záujmu, s vidinou, aby sa to už všetko radšej skončilo.
Keď pod šibenicu privedú muža s ryšavými vlasmi a hustým obočím, len unavene zodvihne hlavu a povie: „Mám, čo som si zaslúžil.“ Je nemožné zistiť, čo všetko sa mu noc predtým preháňalo hlavou. Napriek tomu si očividne uvedomuje, že o ňu nielen príde, ale aj to, že svojou „troškou“ do mlyna tohto šialeného súkolia prispel on sám. Zavrie oči a čaká na smrť. Tá si poňho prichádza 3. decembra 1952.
Ona sa vráti
Predvianočný čas mal v rodine Slánských od istého času vskutku trpkú príchuť. To od čias, keď sa v Moskve, kam z Československa po okupácii nacistami „utiekli“, odohrala bizarná tragédia.
Tretieho októbra 1943 sa Jozefa Slánská ponáhľa do redakcie moskovského rozhlasu. Štvormesačnú Nadeždu však nemá kam dať – ich známa, ktorá ju zvyčajne stráži, totiž tentoraz nemôže zostať doma. Chvíľu rozmýšľa, no nechce deti pripraviť o slnečný deň, navyše, keď, ako píše v knihe Zpráva o mém muži, si po dvadsaťminútovom vysielaní môžu spolu užiť hodinku – dve na čerstvom vzduchu. Oblieka teda dcérku, ktorá sa narodila predčasne a prvé týždne života jej nikto nedával veľa nádeje, a spolu s osemročným „Rudíkom“ sa ponáhľajú dole schodmi. Synovi ešte prízvukuje, že keby prišiel ktokoľvek a čokoľvek hovoril, sestru mu nesmie dať.
Ktovie, prečo jej to napadne, možno len klasická materská opatrnosť. Syna s kočíkom usadí v parku len cez ulicu od budovy rozhlasu. Vybehne do redakcie a po necelej polhodinke sa vráti do parku. Lavička je však prázdna.
Pološialená od strachu volá do redakcie mužovi. Obaja hľadajú v priľahlých uliciach. Neúspešne. Skúsia to teda doma, no ani tam nie je po deťoch ani pamiatky. Rudolf Slánský tak nechá manželku čakať doma a ešte raz vyráža do ulíc.
Vráti sa však už len so synom, ktorého našiel spať na lavičke v parku. To vysilením zo šoku, že prišiel o sestru. Malú Naďu totiž uniesli.
Podľa Jozefy Slánskej k nemu prišla krátko po jej odchode do redakcie žena, ktorá hovorila po rusky. „Mala hrozne namaľované pery. A hnedý kabát,“ spomínal vraj Rudolf Slánský mladší. Žena mu údajne povedala...
Zostáva vám 85% na dočítanie.