Eiffelovu vežu považovali v čase jej vzniku niektorí ľudia za zázrak modernej techniky a vrchol architektúry, iní sa na ňu pozerali s odporom. Protesty sa objavili už počas jej stavby,odporcom však nepomohla ani petícia, ani kampaň, v ktorej sa angažovali aj známe osobnosti.
Dielo, ktoré pred bezmála 130 rokmi označovali za škvrnu a zneuctenie Paríža a častovali ho výrazmi ako „nešťastne veľká pouličná lampa“ či „škaredý továrenský komín“, ale napokon pretrvalo a dnes ho Francúzi považujú za jeden zo symbolov svojej krajiny.
Muž, ktorému zaň môžu vďačiť sa volal Alexandre Gustave Eiffel a na svet prišiel práve pred 185 rokmi, 15. decembra 1832 vo francúzskom meste Dijon. Extrémne nadaného mladíka ovplyvnili jeho dvaja strýkovia, ktorí ho zasvätili do tajov prírodných vied, filozofie a náboženstva.
V škole šikovný Eiffel oplývajúci mnohými vedomosťami dobre neprospieval, nudil sa a považoval školské roky za márnenie času. Pripravoval sa na prestížnu polytechnickú školu v Paríži, kam ho ale neprijali. Pokračoval teda v štúdiu na škole umeleckého smeru, ktorú absolvoval v roku 1855.
Zamestnal sa v konštrukčnej firme špecializovanej na stavbu železných mostov. V rodnej vlasti sa podieľal napríklad na konštrukcii mosta cez rieku Garonne v Bordeaux, železničnej stanice v Toulouse a na cestnom moste Garabit v južnom Francúzsku.
Jedným z jeho známych diel je Socha Slobody, dar Francúzov občanom Spojených štátov amerických ako výraz priateľstva.
Eiffel bol jedným z trojice autorov obrovskej sochy. Navrhol jej železnú konštrukciu a pod jeho dohľadom Sochu Slobody aj vztýčili. Eiffel presne vyrátal, aký tlak bude musieť znášať každá jej časť a ako sa má rozložiť jej hmotnosť tak, aby socha mala dlhú životnosť pri maximálnej bezpečnosti.
Dielo sa podarilo, turisticky príťažlivá socha víta ľudí na Ostrove slobody pri New Yorku. Socha bola do USA prevezená v častiach, ktoré dva roky na seba skladali a spájali. Na svojom podstavci stojí ako hotové dielo od roku 1886.
Najznámejším dielom konštruktéra je však Eiffelova veža, pôvodne postavená pri príležitosti Svetovej výstavy v Paríži v roku 1889.
Verejnú súťaž na projekt dominanty budúcej výstavy vypísali v roku 1886 a prišlo do nej 107 návrhov. Do finále sa napokon dostali dva. Autorom prvého bol architekt Jules Bourdais, ktorý prepracoval svoj dávnejší projekt na žulovú rozhľadňu s majákom na vrchole. Oveľa viac však porotu zaujal návrh, ktorý prihlásil konštruktér Alexandre Gustave Eiffel.
Tiež siahol po staršom pláne, ktorého prvé skice načrtli zamestnanci jeho firmy Maurice Koechlin a Emile Nouguier. Veža mala byť vysoká 300 metrov, celá z ocele a jej štyri zakrivené nohy sa mali zbiehať na vrchole. Pôvodný návrh počítal s tým, že nohy bude spájať päť plošín, ktoré budú umiestnené nad sebou, vždy po päťdesiat metrov. Koechlin a Nouguier ukázali v roku 1884 výkresy Eiffelovi, ktorého zaujali a povedal im, že môžu na štúdii oceľovej veže pracovať ďalej. Pridal sa k nim architekt Stephen Sauvestre. Dal projektu inú mierku, nohy „posadil“ do muriva, počet plošín zredukoval z piatich na dve (do výšky 57 a 115 metrov), tretiu umiestnil takmer na vrchol (274 metrov) a celú vežu navrhol nalakovať dekoratívnym náterom.
V takejto podobe predložili návrh Eiffelovi, ktorý ním bol nadšený a dohodli sa, že ho od nich kúpi. V septembri 1884 získal patent a veža mala preto niesť práve jeho meno. To však neznamená, že by sa ku konečnému projektu dostal takpovediac bez zásluhy, respektíve iba vďaka peniazom. Architektonický návrh bol totiž jedna vec a jeho praktická realizácia vec druhá. Výpočtami a experimentami musel dospieť k tomu, aké materiály a profily pri stavbe použiť, aby veža stála tak ako má a odolala vonkajším vplyvom.
Najväčšie problémy mu robili základy, ktoré museli masívnu oceľovú konštrukciu udržať. Práve kvôli nim nakoniec čiastočne zmenil jej proprocie, pretože mu vyšlo mu, že ak má byť pri tomto tvare skutočne vysoká 300 metrov, jej štvorcová základňa musí byť dlhá 125 metrov a nohy ukotvené do 7 metrov hlbokej jamy.
S touto verziou projektu Gustave Eiffel napokon súťaž na dominantu Svetovej výstavy 1889 vyhral, no musel pristúpiť ešte k niektorým zmenám. Jedna sa týkala výťahu, ktorý mal vo veži premávať a nespĺňal všetky kritériá požadované porotou súťaže. Druhá, oveľa zásadnejšia zmena, súvisela s umiestnením.
Eiffel pôvodne navrhoval, aby jeho veža stála buď „rozkročená“ nad Seinou alebo pri Palais du Trocadero. Napokon ale musel súhlasiť s tým, že ju postavia priamo na Champ de Mars a bude pôsobiť akoby monumentálna brána na začiatku areálu výstaviska. V januári tak mohol s ministrom Edouardom Lockroyom, zastupujúcim francúzsky štát a prefektom Eugenom Poubellom konečne podpísať zmluvu a o pár dní začať stavať.
Napriek tomu, že Eiffel sa pri návrhu veže napočítal až-až, v niektorých ohľadoch sa prerátal. Predpokladal napríklad, že práce potrvajú dvanásť mesiacov a vyžiadajú si investíciu 6,5 milióna frankov. Realita bola iná, veža nakoniec stála 7 739 401 frankov a 31 centimov a firme Gustave Eiffel & Cie trvala stavba namiesto roka viac než dva.
So samotným montovaním konštrukcie začali robotníci v júli 1887, teda päť mesiacov po tom, ako sa začalo s kopaním základov. Išlo skutočne o náročnú „skladačku“ - každý z 18 038 oceľových dielov mal vlastný výkres a hoci sa mohlo zdať, že niektoré sú rovnaké, nebolo to tak. Každý mal určené svoje miesto a nesmeli sa v žiadnom prípade zameniť. Na to, aby z nich vznikla veža museli nakoniec použiť 2,5 milióna nitov.
Hoci sa na stavbe počas dvoch rokov podielalo približne tritisíc robotníkov, naraz ich tam nikdy nepracovalo viac než 250. Postupne ako veža rástla bola práca čoraz náročnejšia. V septembri 1888, keď sa začalo s montovaním druhého poschodia, vstúpili robotníci do štrajku. Žiadali skrátenie pracovného času a zvýšenie miezd, aby zodpovedali riziku, ktoré musia podstupovať. Eiffel s nimi vyjednával a napokon ustúpili. Argumentoval totiž, že sú oveľa lepšie platení ako robotníci v ich odvetví hocikde inde vo Francúzsku a navyše tvrdil, že či pracujú vo výške 50 alebo 200 metrov, podstupujú rovnaké riziko. O tri mesiace neskôr však začali štrajkovať znovu a vtedy už musel ustúpiť on.
Eiffelova veža bola napokon dokončená a slávnostné odovzdaná v marci 1889. Mnohým sa však nepáčila a žiadali, aby bola po svetovej výstave zbúraná. Jedným z jej najväčších kritikov bol napríklad spisovateľ Guy de Maupassant, ktorý však pravidelne navštevoval reštauráciu umiestnenú priamo vo veži. Keď sa ho pýtali prečo, odpovedal, že je to jediné miesto v Paríži, odkiaľ na tú hrôzu nevidí.
Nádejou pre odporcov bol bod zmluvy, podľa ktorého mali vežu po dvadsiatich rokoch, teda v roku 1909 zbúrať. To sa však nestalo. Nielen preto, že v tom čase už na ňu boli Parížania zvyknutí a nazývali ju Železná dáma. Hoci záujem o jej návštevu často kolísal, bol pomerne veľký a už po šiestich rokoch sa vďaka vstupnému vrátili všetky investície, ktoré si stavba vyžiadala. Výhodou bola aj jej výška, ktorá sa ukázala ako ideálna pre komunikáciu a v jej hornej časti zriadili aj meteorologickú stanicu. Strategickú úlohu plnila aj počas vojny a neskôr bola pri zrode televízneho vysielania vo Francúzsku.
Okrem symbolov Paríža a New Yorku sa Gustave Eiffel podieľal aj na prestavbe železničnej stanice Nyugati v Budapešti, ktorá sa konala za plnej prevádzky v roku 1877. Skonštruoval tiež viacero mostov, ktoré dodával zákazníkom rozdelené na časti v debnách. Tak sa jeho mosty dostali aj do Vietnamu, Peru a iných vzdialených krajín.
Počas svojej kariéry sa priplietol aj k stavbe Panamského prieplavu. Napriek jeho poctivej práci však stavebná spoločnosť vplyvom ostatných spoločníkov zbankrotovala a z podozrenia zo sprenevery ho očistil až súd.
Alexandre Gustave Eiffel zomrel 27. decembra 1923 v Paríži, krátko po svojich 91. narodeninách.